Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Tri tváre Bohyne

9. 9. 2016

Na obrázku nižšie vidíte nástennú malbu, ktorá sa nachádza v kostole v Žehre (obec v Košickom kraji), ktorá je datovaná do 14. stor. Obraz má síce znázorňovať sv. Trojicu, ale zároveň má v sebe niečo archaické, predkresťanské. Veď nie nadarmo takéto maľby svätej trojice v podobe viachlavého božstva cirkev odsudzovala a zakazovala. Pohľad na fotografiu tejto nie úplne všednej fresky zo Žehry vo mne prebudil rôzne otázky nad ktorým som začal premýšľať a hľadať odpovede v múdrych knihách i v sebe samom. Výsledok si môžete prečítať.

zehra-svata-trojica.jpg

V provom rade ma napadlo či sa v prípade svätej Trojice zo Žehry nejedná o upomienku na nejaké domorodé pohanské božstvo? Žeby Triglav? Povedzme si niečo o ňom. Boh polabských Slovanov TRIGLAV mal hlavnú svätyňu v Štetíne, ďalšie potom boli vo Woline (Vineta) a Branibore (Brandenburg). Jeho tri hlavy azda symbolizovali tri sféry jeho vlády: nebo, zem, podsvetie. V jeho svätyni bol posvätný čierny kôň so zlato-strieborným sedlom. Uctievali ho v celom severnom Poľsku a jeho okolí. Wolinský aj Štetínsky chrám počas vojenskej výpravy zničil biskup Otto Bamberský. Wolinskú modlu sa podarilo kňazom skryť. V Štetíne však nie a tri Triglavove strieborné hlavy putovali ako trofej k pápežovi Kalixtovi II. Toľko teda stručný životopis Triglava. Je teda na žehranskej maľbe Triglav? Písomná zmienka o kulte tohto božstva z územia Čiech, Moravy, Sliezska či Slovenska chýba, navyše viac-hlavé božstvá ako Triglav, Svantovit či Rugievit sú podľa historických záznamov doložené len u polabských Slovanov. Napriek týmto pochybnostiam nemožno vylúčiť, že sa predsa len jedná o Triglava či iné trojhlavé miestne božstvo, ktorého síce doboví kronikári nespomínajú, ale to rozhodne nemožno považovať za dôkaz „neexistencie“ bezmenného trojhlavého božstva uctievaného na území terajšieho Slovenska.

Kamenná socha Trigalava z Wolinu (Poľsko)Socha Triglava vo Woline

Je tu však ešte iná možnosť. Keď sa pozriete na tváre na žehranskej maľbe trocha pozornejšie asi vás napadne podobne ako mňa, že majú skôr ženské rysy než mužské. Je to možno len zdanie, domnienka, veď kresťanskí svätci či anjeli na mnohých maľbách pôsobia tak trochu žensky či dokonca bezpohlavne čo má zdôrazdňovať ich svätosť, neľudský pôvod a mravnú i myšlienkovú čistotu. Zobrazovanie mužských pohanských božstviev je naopak typické svojim zdôrazňovaním maskulinity (fúzy, brada, drsné črty tváre...). Vráťme sa však k nášmu tajomnému trojhlavému božstvu/svätej Trojici. Pripusťme, že sa skutočne jedná o ženské tváre. V tom prípade by mohlo ísť zobrazenie „pohanskej svätej trojice“ - trojjedinej Veľkej Bohyne, nazývanej aj Terra Mater (Matka Zem), ktorej pôvod siaha ešte do neolitu, ba možno ešte ďalej. V klasických rurálnych kultúrach sa stretávame zvyčajne s trojjedinou podobou Terry Mater zobrazovanej ako Panna (dievča), žena (matka) a starena. Bolo by asi veľmi trúfalé napísať, že v kostole v Žehre na nás hľadí práve táto trojjediná Veľká Bohyňa, indície k tomuto „objavu“ sú príliš skromné. Na druhej strane žehranská svätá Trojica nám môže dobre poslúžiť ako podnet k rozjímaniu o troch aspektoch Bohyne v slovanskej tradícii. Ponúkajú sa nasledovné otázky: Ktorá zo slovanských bohýň je zvodná a nespútaná Panna? Ktorá život-dávajúca, prísna a starostlivá Žena - Matka a ktorá život-berúca, neúprosná, ale i spravodlivá Starena? Dievčenský, panenský aspekt Bohyne by mohla predstavovať Lada, ktorá sa najčastejšie dáva do súvislosti s jarou, veselosťou, svadbami, i oslavou letného slnovratu, ktorý sa kedysi slávil veľmi bujaro a neviazane. Dievča – Panna je rovnako nespútaná, plná života a radosti z objavovania sveta. Tu by som rád upozornil na to, že panna v archaickom, pohanskom významne tohto slova neoznačuje ženu, ktorá ešte nemala pohlavný styk.

Panna je v tomto prípade mladá, nevydatá žena, ktorá ešte nie je matkou, jednoducho dievča bez záväzkov. Jej nepoškvrnenosť (panenstvo) spočíva skôr vo sfére mysle – je čistá, hravá a beztarostná ako dieťa. Ženu – matku pomerne jednoznačne predstavuje v slovanskom bohosloví Mokoša. Jej meno pochádza pravdepodobne z praslovanského koreňa *mok „vlhkosť“, „vlaha“. Mokoša – Matka je teda zosobnením vlhkého ženského lona i plodivej sily zeme, pretože ako vieme suchá zem (ani ženské lono) nemôže priniesť žiadne plody. Kruh uzatvára Starena, ktorá môže byť rovnako zvodná ako dievča alebo matka. Zároveň je však desivá a odpudivá čo môže byť len zhmotnenie strachu z neznámeho, z onoho sveta, z Návu (túto dvojtvárnosť Stareny výstihuje celkom dobre postava Zubatej v kultovej Jakubiskovej rozprávke Perinbaba). Starena je súčasne aj tou známou bodrou babičkou z rozprávok, ktorá rozdáva užitočné rady.

V slovanskom mýtickom svete máme dve ženské bytosti, ktoré by boli vhodné pre obsadenie role Stareny. Morana a Baba-Jaga. Ani jednu z nich síce vedecká obec nepovažuje za bohyňu , keďže opäť chýbajú písomné či iné materiálne dôkazy. Morana i Baba-Jaga sú možno „prapra-vnučkami“ onej mýtickej, prapôvodnej Stareny, výraznej iniciačnej postavy, ktorá sprevádza (skúša a pokúša) hrdinov (každý z nás je hrdina, hrdina svojho vlastného príbehu) na ich ceste k zmenenému stavu vedomia. Zmenený stav vedomia to nie je len extatický tranz(personálny prechod) volchva do ríše duchov, ale aj premena chlapca v muža či dievčaťa v ženu (spomeňme si na pôrodné babice, ktoré pomáhali rodičkám stať sa ženou – matkou tým, že ich sprevádzali rituálom prechodu(premeny), ktorým pôrod nepochybne je) a nakoniec nás všetkých bezrozdielu sprevádza Starena k bráne podsvetia či mostu nad ohnivou riekou, cez ktorý musí každý z nás prejsť aby sa mohol znovuzrodiť. Znovuzrodenie je pomerne obvyklým atribútom bohýň Smrti. U slovanskej Moreny či Baby Jagy sa táto vlastnosť nedochovala, ale ich litovská „prúbuzná“ Ragana nie je len bohyňou smrti a zániku, ale súčasne aj regenerácie a nového začiatku. Mimochodom litovská archeologička Marie Gimbutas porovnáva Raganu práve so slovanskou Babou Jagou. Podobne ako Baba Jaga, aj Ragana- bohyňa sa postupne v kresťanskom období „premenila“ na démonickú, ohyzdnú starenu (bosorku). Je to však skôr božská vedma než zákerná lesná ľudožrútka. Jej meno je odvodené od slova regene čo znamená „vidieť či predvídať“. Meno Baby Jagy sa môže vyložiť ako „matka hadov (a drakov) “. Súvislosť s hadmi je aj u litovskej Ragany, ktorá sa údajne zjavuje v podobe hada a podľa iných videní (vízií) má namiesto vlasov hady, podobne ako grécke Gorgóny. Had je starobylý symbol múdrosti a tajných znalostí (mágie) a zároveň je spätý s dolným svetom a úctou k predkom. Výsostne negatívne rysy získal had až v židovsko-kresťanskej mytológii.

baba_yaga_detailwb.jpgVania Zouravliov: Baba Jaga

Je tu ešte iný, trocha odlišný pohľad na tri vlastnosti/podoby Bohyne. V odbornej literatúre sa môžeme stretnúť s výrazom trivalentná alebo trojfunkčná Bohyňa. Tieto tri funkcie súvisia s teóriou o trojfunkčnej indo-európskej ideológii/svetonáhľade, ktorej pôvodcom je francúzsky religionista George Dumezil. Podľa neho etniká, ktoré patria k indo-európskej jazykovej (kultúrnej) skupine delili svet na tri základné funkčné sféry: múdrosť a poznanie (jej nositeľmi sú kňazi, čarodejníci, ale aj vladári), bojovnosť a odvaha (ideálom je síce vojak-bojovník, ale aj muž – ochranca rodu a rodiny je nositeľom tejto funkcie) a zručnosť (prednostne sem patria remeselníci, ale aj roľníci či iní manuálne pracujúci ľudia). Aj u mnohých indo-európskych bohýň možno nájsť aspekty zodpovedajúce spomínaným trom funkciám. Veľké Bohyne ako grécka Athéna, rímska Minerva či staro-iránska Anahita, alebo védická (staroindická) Sarasváti sú určitým spôsobom späté s múdrosťou či mágiou (pojmy mág a mudrc v jazyku našich dávnych predkov splývajú). Veľké Bohyne sú často zároveň ochrankyňami remesiel či poľných prác a v neposlednom rade ich vzývali bojovníci a králi pred bitkou. Priam ukážkovou trojfunkčnou staro-európskou Veľkou Bohyňou je grécka Athéna. Dnes je predovšetkým symbolom múdrosti, ale kedysi mala viacej tvárí. Bola uctievaná aj ako bohyňa remesiel a umenia a tiež ju vojaci a vladári prosili o vojnové víťazstvá – jej bojovnícky aspekt je nepriehladnuteľný. Často bola spodobovaná s prilbicou na hlave a s kopijou v ruke.

Slovanská Mokoša je taktiež tamer dokonalou trojjedinou/trojfunkčnou bohyňou. Je božskou vedmou a bdie nad ženskými prácami ako sú pradenie a tkanie, to o nej vie snáď každý...ale tvár Mokoše- bojovníčky sa pred nami ukrýva. Túto, v poradí druhú funkciu, Veľkej Bohyne však môžeme vnímať v širších súvislostiach. Dalo by sa povedať, že je to temná, odvrátená stránka Bohyne, podobne ako vojna či boj sú odvrátené, ale zároveň i nevyhnutné zložky života. Veľká Bohyňa je matkou, teda život tvorí a zároveň ho aj ničí. A hoci u Mokoše túto desivú a nemilosrdnú tvár bohyne nevidíme, máme na porúdzi Morenu či Babu -Jagu, ktoré nás v tomto smere vedia plne „uspokojiť“. Súvislosť týchto dvoch postáv so smrťou je všeobecne známa, takže sa o tom nebudem rozpisovať. U Baby-Jagy však nachádzame vyššie spomínaný „stratený“ bojovnícky aspekt slovanskej Veľkej Bohyne. V niektorých ruských rozprávkach sa objavuje Baba-Jaga ako žena-bojovníčka, ktorá majtrovsky ovláda magický meč- samoseč, ktorý v niektorých príbehoch daruje hrdinovi aby s jeho pomocou mohol zvíťaziť v nerovnom boji.

mokosa-mokosin.jpgModla Mokoše v Mokošíne

Na záver len krátka poznámka, ktorá je však veľmi dôležitá. Azda niekoho napadne, že to o čom som tu písal sú veci na prvý pohľad odtrhnuté od reality, akési abstraktné a pre niekoho azda aj absurdné špekulovanie o Bohyni. Vo svojej podstate tu však po celý čas nešlo o Bohyňu. Témou tohto článku bola vlastne Žena (a nepriamo aj matka Zem či jednoducho Príroda) a jej odlišné tváre a podoby. Každá žena je najskôr Dievčaťom, neskôr Ženou a nakoniec sa premení v Starenu. Samozrejme, že aj Starena si môže v sebe uchovať niečo z dievčaťa a celkovo tieto tri podoby (alteregá) ženy sa môžu počas jej života prepletať, zamieňať a môžu spolu súperiť či spolupracovať. Môže sa tiež stať, že žena sa nikdy nestane Matkou, nikdy nedospeje a umrie ako Dievča alebo sa Žena -matka nedokáže napriek pokročilému veku stotožniť s rolou Stareny a tak umiera ako „večná matka“. Účelom tohto textu nemal byť pokus dogmaticky „zaškatuľkovať“ Bohyňu/Ženu, osobne ma dosť iritujú tie „klasifikačné tabuľky“, ktoré sú veľmi populárne v „ezopohanstve“... Trojjedinú či trojfunkčnú Bohyňu možno síce považovať za „ideál ženy“, ale na druhej strane život vo svete dokonalých žien a mužov by sa podobal futuristickej utópii, kde nedokonalých ľudí nahradili dokonalí kyborgovia či humanoidi. Neviem ako vás, ale mňa predstava takejto „dokonalej spoločnosti“ dosť desí. Ale to je už úplne iný príbeh...

 

Budislav

 
Reklama