Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Veles - Vlčí pastier III

13. 3. 2011

V povestiach z Považia sa vodou úzko asociuje ženská postava Margita, ktorú stráži (či skor väzní) Blažej Tur (Veles). Kňažná Margita v mnohom pripomína slovanskú matku bohyňu Mokošu. Mokoš je nasledovníčkou trojmocnej indoeurópskej bohyne (nepoškvrnená – hrdinská – vlhká). Kňažná Margita (Mokoša) je príčinou sváru medzi Blažejom Turom (Velesom) a kniežaťom Turuzom (Perunom?). Demoštruje to napr. ruská bylina Dobryňovi Nikitič a Marinka. Marinku (Margitu, Mokošu) charakterizuje striedanie milencov. Dobryňa Nikitič je spravodlivý, rozvážny a mierny bohatier, pričom jeho sok je drak Gorynič, ktorý zrejme predstavuje Velesa. Marina je veľká čarodejníčka, premení Dobryňu na tura, ktorý pol roka žije v bažinách. Za ten čas sa venuje Marinka Drakovi Goryničovi. Po pol roku sa však opäť vracia k Dobryňovi. V pôvodnom mýte je zrejme tento akt cyklický a vyjadruje rozdelenie si vlády nad svetom medzi Velesom a Perunom. Veles vládne tmavšej a chladnejšej časti roka, Perun tej svetlejšej a teplejšej. Vráťme sa k textu byliny. Dobryňa si Marinku vezme za ženu, odpúšťa jej neveru, avšak po svatbe ju potrestá. Trest je obzvlášť krutý, čo poukazuje na starobylosť a mýtopoetickosť tejto byliny. Dobryňa Marinke postupne amputuje niektoré orgány, ktoré pravdepodobne symbolizujú sféru jej moci. Známy francúzsky religionista George Dumezil tomuto úkonu vraví určujúce mrzačenie“. V rámci neho určitá mytologická bytosť získava rôzne špeciálne schopnosti - funkcie, pričom musí za tieto schopnosti zaplatiť, obetovať niečo zo seba, niečo čo zároveň tieto schopnosti personifikuje. Vo svetle týchto informácii vyznieva obzvlášť zaujímavo spôsob akým potrestal veľkomoravské knieža Svätopluk v roku 884 pri svojej bojovej výprave do Panónie najhorších zradcov. Dal im odrezať jazyk (nábožensko-rečnícka funkcia), pravú ruku (funkcia bojovnícka) a pohlavný úd (plodnosť).

A ako teda dopadla Marinka? Dobryňa Nikitič jej uťal: ruku, nohu, pery, hlavu a jazyk. Ruka reprezentuje bojovú silu, noha sexualitu, pery, hlava a jazyk nábožensko – magickú funkciu(poznanie). Marinka – Mokoša patrí teda k trojmocným indoeurópskym bohyniam. Spomeňme si aspoň jej dve pramatky. V iránskej Aveste sa píše o bohyni Aredví Súra Anahíta (v preklade: vlhká, silná, nepoškvrnená). Bojovníci ju prosia o rýchle kone a slávu, kňazi o poznanie a svätosť a rodiace mladé ženy o ľahký pôrod. Vo védskej Indii je takouto bohyňou Sarasvátí, bohyňa-rieka, jej atribútom sú nevyčerpateľné prsia (tie sa zdôrazdňujú ako atribút Mokoše v ruskom prostredí).

Pozrime sa teraz na oficiálnu legendu o sv. panne mučeníčke Margite Antiochiskej. Bola to pastierka, ktorá bola rodičmi nenávidená a podobne ako Margita z považských povestí či Marinka z ruskej byliny i ona uviazla v milostnom trojuholníku. Rozhodovala sa totiž medzi jej „nebeským ženíchom“ Ježišom a pozemským nápadníkom Olybriom, ktorí ju nútil klaňať sa pohanským bohom. Keď bola vo väzení zjavil sa jej diabol v podobe draka, chcel ju prehltnúť, ale ona sa prežehnala a drak zmizol. Potom k nej prišiel diabol v ľudskej podobe, ona ho však zhodila na zem a priložila mu svoju nohu na krk. (V moravských pastierskych zaklínadlách je často i pasáž, kde pastier žiada Matku Božiu aby sa vlkom postavila na krk a tak ochranila dobytok pred divou zverou). Diabol sa sv. Margite predstaví ako Veltis, podobnosť so slovanským Velesom, či baltským Velniasom je až zarážajúca. Sv. Margita nakoniec diabla Veltisa prepustí a ona sa prepadne pod zem. Nasleduje mučenie sv. Margity. Je pálená, polievaná vodou, potom vychádza z vody, ktorá je pre ňu prameňom krstu pre večný život. Počuť veľké hrmenie, prilieta holub a na jej hlavu kladie zlatú korunu. Pred tým ako sv. Margitu sťali vyslovila želanie, aby každá žena, ktorú ju bude uctievať bez bolesti porodila zdravé dieťa. Sv. Margita v sebe nesie pozostatky slovanskej bohyňe Mokoše. Okrem sv. Margity môžeme Mokošine aspekty nájsť v sv. Lucii či Panne Márii, u pravoslávnych Slovanov u sv. Paraskevy Piatnice.

Vráťme sa k povesti o kňažnej Margite. V prielome Váhu sa nachádza nebezpečná skala Margita. Je možné, že v tejto lokalite existovalo kultové miesto zasvätené Mokoši. Skala Margita už dnes nejestvuje, bola odtrelená pri stavbe železnice. Popri skale už odpradávna viedla dôležitá cesta Považím. Podľa tradovaných povestí pltníkov si vraj najnebezpečnejší úsek Váhu, ktorý sa volá Margita vyžiadal každoročne aspoň jednu obeť. Ponúka sa otázka, či azda nejde o reminiscenciu – spomienku na dávne ľudské obete prinášané vodnému božstvu.

Čo sa týka sv. Margity, treba upozorniť na to, že táto svätica bola po Panne Márii asi druhou najstaršou sväticou na území Slovenska v poveľkomoravskom a románskom období. Jej kult zasial v Uhorsku kráľ Ondrej II (1177 - 1235) a sv. Margita sa neskôr stala i sv. patrónkou Uhorska. Kult sv. Margity má však oveľa staršie, preduhorské korene. Spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru sa zmieňuje o tom, že salzburgský arcibiskub Adalvin v r. 865 vysvätil na Koceľových majetkoch okrem iných aj kostol sv. Margity. Sv. Margita už teda bola pre Slovanov známa už v 9.stor, pričom jej popularita určite musela súvisieť s kultom Mokoše, ktorá sa na kresťanskú sväticu podobala.

zdroj: Martin Golema: Svätý Blažej ako „vlčí pastier“ v textovej tradícii z českého, slovenského a maďarského prostredia

Kto sa vlastne skrýva pod maskou vlčieho pastiera?

Na záver taká moja krátka úvaha. Martin Golema vo svojej štúdii, často poukazuje na blíženecký a protikladný aspekt Vlčieho pastiera pričom nepovažuje za Velesovho soka Peruna. Temným vlčím pastierom je jednoznačne Veles, o tom niet pochýb. V považských povestiach o Margite i v ruskej byline o Marinke a Dobryňovi Nikitičovi je kladným hrdinom postava, ktorá môže pripomínať Peruna, avšak podľa Golemu chýba Dobryňovi i kniežaťu Turuzovi základny rys indoeurópskych hromovládnych božstiev. Indra, Thor, Perun sú v prvom rade bojovníci par excellance. Dobryňa Nikitič a Knieža Turuz sú však povahy miernej, nebojovnej, do popredia sa u nich dostávajú vlastnosti ako spravodlivosť, rozvaha, vznešenosť. Už v úvode som písal, že Vlčí pastier je slovanskou obdobou védskej dvojice Mitra-Varuna. Varuna je boh kozmický, divoký a hrozivý. Mitra je síce prísny, ale predsa priateľskejší ako Varuna, Mitra je boh - sudca zviazaný hlavne s právom, zákonom a usporiadaným svetom. Mitru nemôžme stotožniť s Perunom, pretože Mitra narozdiel od Peruna nemá výrazné bojovnícke črty. Kto teda je záhadným protivníkom Velesa, slovanským Mitrom? Do úvahy pripadá Prove, hlavný boh obodritského mesta Stargardu (dnes Oldenburg) vo Vagrii. Zmienky o ňom nachádzame v Helmoldovej kronike: "Přihodilo se pak, že cestou jsme přišli do lesa, jediného v oné zemi, neboť celá se prostírá rovinou. Tam jsme mezi prastarými stromy spatřili posvátné duby, zasvěcené bohu té země Provenovi, které obkličovalo nádvoří a plot, vystavený velmi pečlivě ze dřeva, v němž byly dvě brány. Tam se každé pondělí scházíval lid té země s knížetem a knězem za příčinou soudů. Vstup do nádvoří byl ovšem zakázán, vyjímaje kněze a ty, kteří chtěli obětovati nebo na které doléhalo nebezpečí smrti; těmto totiž se nikterak neodpíralo útočiště. Neboť Slované prokazují svým svatyním takovou úctu, že ani v době nepřátelství nedovolují, aby ohrada chrámová byla poskvrněna krví." Uvádza sa tiež, že božstvo nemalo vlastný idol: "Jiní (bozi) přebývají v lesích nebo hájích, jako je bůh aldenburský Prove, a nemají žádných určitých obrazů."

Žial viac toho o Provem nevieme. Avšak i z toho mála vyplýva, že Prove bol ochrancom práva a poriadku. Jeho meno sa môže tiež vyložit z korena *pravъ - spravodlivý. Mnohí sa domnievajú, že Prove by mohol byť polabskou verziou Peruna. Indíciou je dubový svätoháj, ktorý spomína Helmold, ale taktiež Proveho meno, ktoré sa foneticky podobá slovu Perun. Mimochodom u polabských slovanov nie je doložený Perun ani hromovládne božstvo s iným menom. Do úvahy teda prichádza obodritský Prove, i keď Helmold nás o tom neiformuje. Helmold však nebol objetívny bádateľ a voči rodnej viere Obodritov bol jemne povedané „zaujatý“.

Velesovym opozitom a protivníkom v textoch o Vlčom pastierovi, je možno Prove, aj keď nie je vylúčené, že Prove je vlastne len akési „právnické alterego“ Peruna, ktoré sa dostalo do popredia len u Polabských Slovanov. Súvislosť Peruna s právom a trestaním neprávostí je doležená aj vo folklórnom prostredí ostatných slovanských vetiev. Na mieste je tiež otázka či je nutné hľadať za každú cenu identitu medzi staroslovanským a védskym panteónom. Univerzálnosť indoeurópskej mytologickej schémy má svoje trhliny. Starých Slovanov a Árijcov od seba delí niekoľko tisíc rokov, takže je prirodzené, že pôvodná tradícia (svetonáhľad) žila svojim životom a naši slovanskí predkovia ju prispôsobili svojmu etnickému naturelu, ktorý sa postupom času stále viac dostával do popredia. Tak sa teda mohlo stať, že so slovanského panteónu sa postupne vytratil Mitra. Nestratil sa však úplne, jeho funkcie si prerozdelili, prebrali iné božstvá. Do úvahy prichádza Perun, Prove a azda i Svarog, ktorého tiež možno nazvať bohom-zákonodarcom.

Možno sa teraz pýtate kto je teda Vlčí pastier? Perun? Veles? Prove? Zrejme každý z nich v sebe má niečo „vlčie“. Slovanskí či indoeurópski bohovia sú často zameniteľný a vzájomne sa prelínajú, vlievajú jeden do druhého ako rieky. To len človek má potrebu všetko škatuľkovať, presne definovať, kategorizovať. Lenže bohovia, rovnako ako vesmír nie sú len dobrí alebo len zlí, len divoký alebo len rozvážny. Nie sú rovnakí, každý z nich je v niečom jedinečný, sú farebný, ak to môžem tak poeticky vyjadriť. Aj príroda je plná rôznych farieb a foriem. A čo človek? Neskrýva sa i v nás niečo vlčie a divoké a zároveň i niečo pokojné a túžiace po súlade a poriadku? Tak ako všehomír i človek je plný kontrastov a protikladov.

Budislav

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.