Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Posvätné zvieratá našich predkov

9. 11. 2009

Slovania vedeli, že zvieratá sú vnímavé a v mnohých smeroch i viac ako ľudia. Pokladali ich za tvory hodné porozumenia, dokonca sa od nich mnohé veci učili. Podľa našej prírodnej viery majú zvieratá dušu aj ducha, ale duch nie je tak vyvinutý ako ľudský. Keď už mali Sloveni zabiť nejaké divé zviera (lebo v našom podnebí sa dá len ťažko vyžiť výlučne z rastlinnej stravy), tak si vybrali najslabšieho jedinca zo stáda (podobne ako vlci a medvede). Ich úcta k prírode im nedovoľovala narúšať prirodzený výber prírody. Každé zviera je v prírode dôležité, má tam svoj význam a preto je neprípustné ich vraždenie iba z rozmaru. Mnoho skrotených (domácich) ale aj divokých zvierat začlenili do svojej mytológie a niektoré zvieratá spájali s konkrétnymi božstvami. Povedzme si niečo viac o niektorých z nich.

JELEŇ

Obrázokľachtilé zviera spanilého vzhľadu, považované za kráľa lesov. Zviera, okolo ktorého sa v priebehu histórie sústredilo množstvo mýtov, povestí, legiend, obyčajou a čarov. Svojím zjavom upútalo už človeka prehistorickej doby a stalo sa pravdepodobne už vtedy súčasťou jeho magického sveta. Svedčia o tom prehistorické rytiny a jaskynné maľby z južného Francúzska, kde medzi prevažujúcimi námetmi lovných zvierat, ku ktorým patrili bizóni, kone, mamuti, nájdeme i jeleňa, dokonca zobrazenia človeka s maskou jeleňa. Viaceré európske a ázijské kultúry pripisovali jeleňovi zázračné vlastnosti. Bol pre nich kultovým, totemickým zvieraťom. Podľa predstáv euroázijských stepných národov sprevádzal duše zomrelých na druhý svet. Patril medzi atribúty antických bohýň lovu - gréckej Artemis a rímskej Diany. Jeleň sa tešil posvätnej úcte aj u Ketlov, buď ako symbol hojnosti a obnovy, alebo ako sprievodca duší. Považovali ho aj za mýtického predka Keltov. V staroveku a stredoveku bol jeleň obetným zvieraťom. Pre Slovanov z pohanského obdobia chýbajú zatiaľ priame doklady, okrem niektorých archeologických nálezov, ako je motív jeleňa na plakete z kniežacej mohyly v Želenkách u Duchova, aleebo na ruských šperkoch. Početné sú však svedectvá etnografické, z ktorých mnohé naznačujú starobylosť, ktorej dôkazom sú preukáyateľné úzke náboženské styky s íránskym prostredím, kde jeleň hral význačnú úlohu práve v skytsko-sarmatskej mytologii v juhoruskej oblasti. Po kristianizácii bol jeleň spájaný so sv. Jurajom ako vládcom zvierat. Taktiež obeť jeleňa v deň sv. Eliáša, praktikovaná v severnom Rusku, má nepochybne pohanské korene. Inak mal jeleň vo všeobecnosti apotropaický (ochranný) význam - v Bulharsku chránil pred zlými samovilami a nemal sa preto zabíjať, ochrannú úlohu plnily aj jelenie masky a za určitý náznak jelenieho kultu môžeme snaď pvažovať aj české a polské ľudové pečivo v tvare jeleňa, ktoré možno nahradilo živé obete jeleňov. Taktiež v slovanskej ľudovej výšivke je pomerne častým motívom jeleň.

HAD

Obrázok Význam hada ako univerzálneho symbolu siaha k počiatkom kultúrnych dejín. Podľa verských predstáv rôznych národov stelesňoval božstvo a démonické sily. Bol posvätným zvieraťom uctievaným pod rôznymi menami, v rôznych situáciách. Paleta jeho významov bola mnohoznačná a protichodná. Pre Egypťanov stelesňoval duše predkov. V antických mýtoch a zobrazeniach had vystupoval v scénach boja so smrťou ako symbol zla a temnoty,  Herkules hrdúsi hadov, Apolón zabíja hada - draka Pythóna. Had – drak bol častým súperom indoeuropskych hromovladnych božstiev vrátane toho slovanského – Peruna. Zároveň je had i pozitívny symbol životnej sily . atribút boha Dia, plodnosti a obnovy života, v súvise s gréckou bohyňou úrody Athénou. Skutočnosť, že had periodicky str áca a obnovuje svoju kožu navodzovala predstavu znovuzrodenia a vyliečenia a spájala sa s bohom lekárstva Asklépiom, znázorňovaným s palicou ovinutou hadom. Asklépiov kult prevzali Rimania, rozšíril sa v rímskych provinciách a ako o tom svedčia predmetné pamiatky, ujal sa aj v ostatných krajinách Európy. Podobné symbolické predstavy evokoval u Slovanov. V ľudovom prostredí na Slovensku sa ešte donedávna biely alebo šedý had považoval za domáceho hada, ochrancu domu. Sídlil pod ohniskom, prahom alebo stolom a jeho pôvod sa odvodzoval z duše prvého gazdu, ktorý žil v novopostavenom dome a po smrti sa stal jeho ochranným démonom. Jeho prítomnosť bola zárukou prosperity domu a hospodárstva.  pastieri -rezbári ho často a s obľubou zobrazovali v presvedčení, že palica s obrazom hada nadobudne magickú silu. Podľa zistení A. Václavíka držadlo palice formované do tvaru hada evokovalo autoritu a odkaz predkov.

KÔŇ

V kultúrach mnohých národov bol kôň kultovým zvieraťom, ambivalentným symbolom slnka, mesiaca, života a smrti, múdrosti, ušľachtilosti a ďalších pozitívnych vlastností. Bol posvätným zvieraťom mnohých antických, slovanských a germánskych bohov. V staroveku boli kone i obetnými zvieratmi, zabíjali sa, spaľovali alebo hádzali do vody. Máme spoľahlivé správy o posvätných koňoch už v dobách čistého pohanstva, keď kôň slúžil u známých chrámov severozápadnýcObrázok h Slovanov v Arkoně, v Retre a v Štetíne k orákulám miestnych božstiev. Podľa svedectva Caesara a Tacita praktikovali podobné veštby i starí Germáni, Homér ich dosvedčuje u Grékov, poznali ich Rímania, Íránci a Indovia. Ide teda o prastarý zvyk indoeurópsky, ktorý sa zachoval až do slovanského folklóru. Starí Slovania veštili pomocou posvätného koňa nasledovným spôspobom. Potrebovali koňa a dve skrížené kopije. Ak ich kôň - žrebec prekročil pravou nohou, bolo to priaznivé znamenie, ak prekročil ľavou nohou, zlé. Tým koňom bol žrebec. V našej bežnej komunikácii sa stretávame s pojmom žreb a žrebovanie a obidva pojmy boli odvodené od koňa - žrebca. V ľudovej slovesnosti kôň najčastejšie biely až sivý a starší dokáže predvídať budúcnosť a dokonca vie rozprá vať ľudskou rečou. Kôň býva v rozprávkach spájaný zväčša so Slnkom, nebom   a teda i tu možno badať jeho zasvätenie slnečnému božstvu. Najtypickejším dôkazom je veľmi známa rozprávka Slncový kôň. S Germánmi zdieľali Slovania i predstavu o apotropaickom účinku koňských hláv. Stretávame sa s nimi preto v hradbách slovanských hradísk alebo miest např. v Zabrušanoch a na Budči v Čechách, v polskom Gdaňsku, kde bola nájdená celá kostra koňa a lebky kancov. K podobnému účelu slúžili zrejme aj hlavy vyrezávané z dreva, napr. na meklenburskom hradisku v Behren-Lübchenu. S kultom koňa súvisia tiež nálezy drevených alebo kovových koníkov (Opolí, Brandenburg). Úctu ku koňovi preukazujú aj bohaté etnografické záznamy s dokladmi podobných veštebných praktík, akých sa používalo v pobaltských chrámoch.

Budislav

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.