Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Svätopluk, príhody a skúsenosti, časť prvá

10. 10. 2011

Hodnotiť postavu Svätopluka je trochu ako pichať do osieho hniezda...možno sa nič nestane, možno vás ale doštípu zo všetkých strán. Takže, drahí čitatelia, na následujúci text a v ňom obsiahnuté prirovnania sa zrejme bude dať nazerať viacerými spôsobmi. A ak vás niektorí z nich urazí, myslel som ten druhý.

Na počiatku

Na počiatku boli Svätoplukovi rodičia. Kedže v rode Mojmírovcov patrilo k dobrému bontónu, aby synovec zosadil vládnúceho strýka, môžme úspešne predpokladať, že aj niektorí zo Svaťových rodičov bol Rastislavovým súrodencom. Kde vyrástol, tiež nevieme. Vieme len, že vyrástol úspešne. V roku 870 ho nachádzame v Nitre, občas sediaceho na kniežacom stolci. Oveľa častejšie ho však vidíme na koni, kedy Nitrianske kniežatstvo (áno, stále existuje, Veľká Morava bol značne dualistický štát) rožširuje na všetky strany. S výnimkou tých strán, na ktoré nie. Na šikanovanie svojich slabších susedov však mladý Svätopluk potrebuje pokoj od hlavného dozorcu, ktorým bol nielen Rastislav v Mikulčiciach (alebo niekde inde), ale aj východofranský kráľ Ľudovít Nemec. Bolo potrebné sa rozhodnúť, s kým sa bude odteraz hrať. Kedže Nemec mal viacej kamarátov a aj väčšie pieskovisko, Svätopluk sa pridal k nemu.

The Telenovela

V tejto chvili sa spúšťa kolotoč udalostí, ktorý nakoniec vyvrcholí. Nitriansko malo bohatú surovinovú a agrárnu základňu. Pre formujúci sa štát priam ideálne podmienky. V roku 870 sa Svätopluk cítil dosť silný na uskutočnenie vlastného politického programu, značne odlišného od vízie Rastislavovej. Tá spočívala v prijatí byzantskej misie, na ktorej odkaz sa tak radi odvolávajú tí, ktorí o nej vedia najmenej. Problém je, že Rastislav tak proti sebe popudil nielen franský klérus, ale aj politickú reprezentáciu. A to pri moci Východofranskej riše a vtedajšieho rozsahu Veľkej Moravy bol nápad dosť nedomyslený. Svätopluk si to uvedomoval a preto videl ako jediné zabezpečenie pokoja mier s Frankami. Pravdaže so sebou samým na hlavnom kniežacom stolci ako vedľajší produkt. Nechám teraz prehovoriť kronikára, skladajúceho svojho času litery na pergamen vo Fulde (budem to sekať ako Baťa cvičky, citát by bol inak otravne dlhý):

„870...Svätopluk, synovec Rasticov, majúc na zreteli vlastné záujmy, vzdal sa Karolmanovi (syn Ľudovíta Nemca) spolu s dŕžavou, ktorú spravoval. Preto sa Rastic veľmi nahneval...rozkázal ho na hostine...zabiť. (Svätopluk) na znamenie dané mu akýmsi zasvätencom...unikol nastraženým nástrahám. (Rastislav) spravodlivým rozhodnutím Božím chytil sa do slučky, ktorú nástrojil; bol totiž týmto svojím synovcom zajatý...poslal ho do Bavorska.“

Následne si franské vojsko pod maršálskou paličkou Ľudovítovho syna Karolmana urobilo výlet za rieku Moravu. Krajina sa im tak zapáčila, že sa natlačili do každého hradu a dediny a odniesli si obrovské množstvo vzácnych suvenírov. Dokonca narazili aj na Metoda a bavorskí biskupi ho uznali za tak dobrého spoločníka, že si ho vzali so sebou. Z komickej roztopaše ho aj priviazali ku koňovi.

Rastislava v Regensburgu odsúdili na smrť, ale kráľovi Ľudovítovi Nemcovi sa už popravy zunovali a tak ho dal len oslepiť a hodiť do temnice. Svätopluk bol pozvaný za krstého otca Anrnulfovmu (Karolmanov syn) bočnému synovi, čo Karolman využil na obvinenie zo zrady (pomerne obľúbený diplomatický prostriedok v moravsko-franských vzťahoch). Dal ho zajať a na Veľkej Morave, ktorá bola aj tak plná ozbrojených franských výletníkov, vymenovali za správcov grófov z Východnej marky Viliama a Engelšalka. To sa Moravanom pochopiteľne ani trochu nepáčilo, príjem z turizmu je jedna vec, imigrácia druhá. A naši predkovia nevítali imigrantov o nič prívetivejšie než dnešní Francúzi. Vypuklo povstanie, na ktorého čelo sa nie celkom dobrovoľne postavil kňaz Slavomír (čím bola založená tradícia, ktorej pokračovanie sa však odohralo až o dákych 12 storočí neskôr). Moravania s gustom a rozhodne nie bez zadosťučinenia pomaly vykopávali nemecké zadky späť za rieku Moravu. Karolman si trhal už tak preriedené vlasy a potom si spomenul, že slovanské knieža má priamo pod nosom. Vymámil zo Svätopluka prísahu vernosti a jeho ironický úškrn si zrejme neuvedomoval. Poslal ho s franským vojskom na Moravu, kde Svaťo spokojne prešiel k svojim. S vedomosťami, ako a kde budú Frankovia postupovať a bojovať, prevzal velenie od Slavomíra a Frankovia dostali opäť na kožuch, len tak blchy lietali. Keď na kombináciu krpcov v zadku a valašky v hlave zahynuli aj obaja grófi, bolo dobojované. Svätopluk sa usadil na Velehrade a okolité národy začali uzatvárať životné poistky. Vedeli dobre, prečo. O tom zase nabudúce 

Preslav

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Páči sa mi to

(Eva, 12. 5. 2012 17:18)

Čakám na pokračovanie. Našim "teenagerom" by sa takéto dejiny páčili

:-D

(Matush, 11. 10. 2011 1:17)

autor by mohol ucit dejepis, takto podane by ma to bavilo viac :-)