Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Súboj hromvládcu s hadom

23. 6. 2010

Súboj hromovládcu s hadom

Po stopách hrdinu a netvora v indoeurópskom duchovnom svete

 Obrázok

Úvod

Súboj hromovládneho božstva s hadom či drakom je známy aj iným kultúram, ale dominantné postavenie a hlboký význam má predovšetkým v indoeurópskom predkresťanskom duchovne. Vedný odbor zvaný porovnávacia religionistika nám o tom podáva dostatočné svedectvo. Tomu sa bude venovať prvá časť mojej prednášky. Keďže som stúpencom a propagátorom rodnoveria (duchovného systému, ktorý nadväzuje na pozostatky staroslovanského predkresťanského náboženstva) jadro mojej prednášky venujem interpretácii a rekonštrukcii mýtu v slovanskom prostredí. V staroslovanskej verzii mýtu zápasí s hadom Perun, v slovenskom prostredí známy aj pod menom Parom.  Hoci dobový písomný dôkaz chýba, keďže sa nezachovala celistvá slovanská mytológia, dostatok nepriamych informácii nám dávaju etnografia, folkloristika či vyššie zmieňovaná porovnácia religionistika, ktoré sú dôkazom toho, že naši staroslovanskí predkovia mýtus o súboji hromovládcu s hadom poznali. V záverečnej časti prednášky ponúknem filozoficko – psychologickú analýzu mýtu. Dešifrujem, „poľudštím“ a v neposlednom rade i aktualizujem symbolickú reč tohto starobylého mýtu a na základe toho sa budem snažiť dokázať, že mýtus o súboji hromovladcu s hadom má vysokú výpovednú hodnotu aj pre súčasného človeka. 

Považujem za potrebné zdorazdniť, že vzhľadom na rozsah mojej prednášky sa mi nepodarilo obsiahnuť danú tému dôkladne. Nevyhol som sa zámernému skracovaniu a zjednodušovaniu. Nazdávam sa však, že základ mytologickej témy Hromovladca verzus had-drak sa v mojej práci nachádza.

 1. Kapitola: Indoeurópski hromovládcovia  a ich hadí (dračí) súperi

Archetyp hrdinu bojujúceho s drakom-hadom patrí k najvýraznejším spoločným črtám indoeuropskych náboženských systémov. Najstarším predobrazom neskorších drakobijcov je staroindický boh Indra. S menom tohto boha sa stratávame už v texte chetitsko – mitannskej zmluvy, ktorá pochádza z roku 1380 pred. n.l.  No najviac informácii o Indrovi nachádzame v Rgvéde. Rgveda je staroindická (árijská) zbierka náboženských hymnov zasvätených Bohom. Je najstaršou zo štyroch hlavných véd v hinduizme. Bola spísaná pravdepodobne v rokoch 1 700 – 1 100 pnl., čo ju robí jedným z najstarších náboženských spisov vôbec a zároveň jedným z najstarších textov v akomkoľvek indoeurópskom jazyku. Hromovládnemu Indrovi je v Rgvéde venovaná najväčšia pozornosť a celkovo 250 hymnov. Vo védach je Indra popisovaný, ako boh hromu a blesku, zvrchovaný vládca vesmíru, pán ľudí a bohov, z ktorých sa mu žiaden nevyrovná, či už v sile alebo mohutnosti. Okrem iného sa dozvedáme, že Indra sa vozí po oblohe na vojnovom voze. Jeho zbraňou je hromoklin, ktorý mu ukoval nebeský kováč Tvaštar.  Indra vykonal mnoho hrdinských skutkov, ale v popredí je príbeh o jeho heroickom súboji so strašným démonom sucha - hadom Vrtrom. Tento mýtus patrí k najarchaickejším védskym príbehom. Varíacii tohto mýtu je viac ale výsledok býva rovnaký: Indra zabije démonického draka (Vrtru), nastolí opäť kozmický  poriadok a vypustí nebeské vody, ktoré démon zadržoval.  Indra Vrtru nakoniec rozreže na kúsky – tu nachádzame podobnosť s kozmogonickými mýtmi, kde k stvoreniu sveta dochádza rozštvrtením primordiálnej (počiatočnej) bytosti, ktorá symbolizuje prvotný chaos, ničotu. Indra – hromovládca sa tak stáva novým tvorcom sveta. 

            Toľko k Indrovi. V krátkosti si ešte niečo povedzme o ďalších významných indoeurópskych hromovládcoch a ich hadích nepriateľoch. V staroiránskej Aveste nachádzame boj boha hromu Threátaona s drakom Aži Dahákom „dahákovským (tj. nepriateľským) hadom“. V severskej tradícii najprv loví a nakoniec pri Rängnaroku (súmraku bohov) zabíja boh Thór hada Jörmundganga (Midgardsorma). V gréckej mytológii bojuje hromovládny Zeus s hadím démonom Typhonom. Trocha viac pozornosti venujme najbližším „príbuzným“ slovanského Perúna a tým sú už spomínaný škandinávsky Tór a baltský Perkunas.

            Za pomerne obsiahle informácie o Tórovi vďačíme predovšetkým Edde – zbierkam ľudových epických piesní s námetmi zo severskej mytológie, ktoré zaznamenal Snorri Sturluson, islandský básnik, historik a politik, ktorý žil v 12.stor. Dosť obsiahlu charakteristiku Tóra nájdeme v básni Podvedenie Gylfiho. Predkladám len tie najpodstatnejšie údaje. Thor je v severskom panteóne druhým najdôležitějším bohom, a to hneď po Ódinovi, ktorý je jeho otcom. Thorovou matkou je Zem, ktorú je možné stotožniť s bohyňou Friggou, matkou všetkých Ásov. Genealógia Tóra tak transofromuje prastarú mytologickú schému: boh neba (Odin)+bohyna Zeme(Freya, Frigg) = Boh búrky. Jedným z atribútov Tóra je kladivo Mjollni, ktoré Thór vrhá v podobe blesku a po dopade se mu vracia do ruky. Mjollni slúži predovšetkým na obranu Asgardu, ríše Bohov pred obrami. Tór je často jediný spomedzi bohov, ktorý sa im dokáže postaviť. Tór je teda garantom kozmického poriadku. Okrem obrov je jeho úhlavným nepriateľom obrovský morský had Midgarsdorm. Pri ragnaroku, čo je podľa severskej mytológie súmrak bohov, posledná, rozhodujúca bitka medzi Bohmi a obrami, zápasí Tór s Midgarsdormom, pričom sa obaja vzájomne zabijú.  Dôležitá je informácia, že kladivo Mjollni Thórovi neslúži len k boju, ale používá ho aj k oraniu pôdy a tým k zlepšeniu úrody. Tór bol teda aj ochrancom roľníkov, nositeľom plodnosti. V neskoršom období dokonca jeho bojovnícka úloha ustúpila tej roľníckej. Tóra možno prirovnať k roľníkovi, ktorý v čase mieru trávi svoj život na svojom políčku a v čase vojny sa mení na odvážneho bojovníka. Tóra nemožno považovat za božstvo vojny, tým je v germánskom prostredí Wodan alebo Odin. To vyplýva aj zo záznamu kronikára Adama z Brém, ktorý navstivil okolo roku 1070 pohanský chrám vo švédskej Uppsale, kde stáli sochy Odina, Tóra a Freya. Tór je podľa jeho slov božstvom povetria a búrky a Odin vedie vojny a dodáva mužom odvahu proti nepriateľom. Tórova vegetatívna funkcia však nie je v rozpore s jeho bojovníckym princípom, kedže patronát nad plodnosťou (dažďom) majú aj iní indoeurópski hromovladcovia, počnúc védskym Indrom, končiac slovanským Perunom.

            Najbližším príbuzným slovanského Perúna je baltský Perkunas. Perkons patril k hlavným starolotyšským božstvám; jeho litovskou obdobou bol Perkúnas, staropruskou obdobou bol Perkun.V lotyšských ľudových piesňach sa boh Pérkons nazýva aj nebeským kováčom; podobne bol označovaný aj grécky boh Hefaistos - nebeský kováč. Kult boha Pérkona sa v baltskej tradícii spájal s letom a so zberom úrody; Pérkonovi ľudia obetovali čerstvo vykvasené pivo, aby si ho naklonili a aby boh Pérkons mlčal, teda aby nebola búrka. To bol krátky encyklopedický úvod k Perkunasovi. Poďme sa však pozrieť detailnejšie na zúbky tomuto „Perunovmu bratrancovi“. Baltské pohanstvo prežívalo najdlhšie z evrópskych archaických náboženstiev a preto je jeho kult vystopovateľný až do modernej doby. Starí Litovci  prijali krst až v 14.stor. a správy o regionálnom uctievaní baltských bohov nájdeme ešte v 15. a 16.stror. Medzi nimi figuruje ako jedno z hlavných božstiev práve Perkunas. V baltskom panteóne však Perkunas nezastáva významné miesto, aspoň podľa dobových stredovekých prameňov. V baltskom novovekom folklóre sa však Perkunas stáva dominantným božstvom. Perkunas je podľa nich univerzálnym, všemocným božstvom, pričom centrálne miesto zaujíma jeho ochrana plodnosti. V búrke očisťuje zem, vracia jej plodnosť, reprezentuje blahobyt a bohatstvo. Jeho zbraňami sú najčastejšie kladivo, sekera, palica alebo luk. Blesky niekedy vyrába pomocou mlynských kameňov. Z pohľadu etymológie je tento fakt veľmi zaujímavý. Slovo mlieť, ktorého indoeurópsky základ je *mel nachádzame aj u iných indoeurópskych hromovládcov. Uvediem pár príkladov: kladivo Tóra je Mjollni, chetitsky sa povie zbraň malatt a v ruštine nájdeme slovo molot, ktoré znamená kladivo a juhoslovanské munja znamená blesk. Perkunasovim súperom je démon, ktorý je príčinou neúrody a sucha. Skrýva sa na najrôznejších miestach: pod kameňom, v čiernej mačke, holubovi, pod stromom, najčastejšie dubom. Démon s ktorým zápasí nesie meno Velinas. Velinasova podoba je však dosť neurčitá, niekedy má hadiu podobu, no v ľudovom podaní je pod vplyvom kresťanstva nazývaný jednoducho čert.  Perkunas zápasí s Velinasom este v jednom príbehu. Tentokrát však namiesto zadržiavaných nebeských vôd je unesená manželka Perkunasova.  Perkunas sa chcel štvrtého dňa v týždni oženiť s Vaivou (dúhou), ale čert – Velnias ju unesie. Perkunas v súboji Velniasa poráža, čím Vaivu oslobodí z podsvetia a po búrke sa na oblohe zjaví dúha – Hromovládca si svoju nevestu Vaivu – dúhu berie na nebesia. Štvrtok starí Balti zasvätili Hromovladcovi a bol to deň považovaný za vhodný pre svatbu. Ochrannú ruku nad zväzkom manželským držal aj germánsky Tór a zrejme aj slovanský Perun, aj keď priame dôkazy nám chýbajú. 

 

2. kapitola: Perun a Zmej

Táto kapitola je venovaná nášmu, slovanskému Perunovi a jeho sokovi Zmejovi. Hoci dobový písomný dôkaz o súboji Peruna s hadom sa nedochoval, existuje dostatok nepriamych dôkazov o tom, že naši predkovia tento významný indoeuropsky mytologický námet poznali. Na začiatok by sme si mohli predstaviť postavy tohto mýtického duelu a tým je Perun a Zmej.

Perún

Predpokladám, že väčšina z vás má historické povedomie o Perunovom kulte u starých Slovanov, no napriek tomu by som si dovolil krátku exkurziu do minulosti resp. stručný životopis Peruna, ktorý doplním o menej známe informácie, teórie či hypotézy.  

            Etymológia Perunovho mena je odvodená zo slovanského koreňa per- (prať, biť, tĺcť) so zosilňujúcou koncovkou -un, čiže doslova „ten, ktorý silne pere“. Jazykoveda nám o kulte hromovládcu u našich predkov hovorí aj iné cenné informácie, ktoré však nie sú až tak sprofanované. Jazyk je pamäťou národa. Ostávajú v ňom zakonzervované slová i deje dávno minulé. Slová však postupom času strácajú svoj pôvodný význam a je často veľmi obtiažne odkryť všetky vrstvy a dopátrať sa ku koreňom. Dôkazom sú napr. staroslovenské kliatby a nadávky, v ktorých sa pod hrubým nánosom pejoratívnosti a afetkov skrývajú prastaré čriepky posvätného jazyka našich predkov. V kliatbach a nadávkach typu Strela ti do duše a pod. si slovo strela zachováva svoj starší význam „blesk", ktorý už v súčasnej slovenčine nie je známy. Súvislosť týchto slov (t. j . strela, strelovať) s hromami a bleskami je v slovenčine starobylá. Vychádzalo sa z predstavy, že boh hromu Perún vysiela jasné, ohnivé blesky, t. j . strely na zem. Podľa údajov J. Doruľu sa v rozprávkach z Dobšinského zbierky často vyskytuje kliatba Strela (sto striel) ti do matere (v materi), ktorá je známa aj z písomností starej slovenčiny: táto kliatba sa pokladala za veľmi urážlivú (chápala sa vo význame „nech ti mater hrom zabije") V tejto súvislosti možno uviesť konštatovanie, ku ktorému dospel ruský jazkovedec Uspenskij: „Ako sa ukazuje, kliatby majú nepochybne mytologický pôvod a zároveň aj rituálny charakter. Na základe analýzy ruských kliatob s komponentom mať, dospel Uspenskij k záveru, že slovo mať sa v takýchto kliatbach (resp. v pôvodných rituálnych formulách) nevzťahovalo na matku adresáta kliatby, ale na zem ako na matku všetkých ľudí; reflexmi tejto archaickej predstavy sú slovné spojenia typu slov. matička zem, rus. mať-syra zemľa atď. Pôvodný význam uvedenej kliatby možno rekonštruovať ako „blesk do zeme", resp. „nech- blesk udrie do zeme". Takéto dovolávanie sa úderu blesku vidieť v kontexte archaickej agrárnej mágie: úder blesku a hromu, nasledovaný dažďom z neba, sa chápal ako oplodnenie zeme (v širších súvislostiach tu ide o odraz archaických mytologických predstáv o spojení či manželskom zväzku neba a zeme). ktoré malo zabezpečiť úrodu.

Vráťme sa späť k Perunovmu životopisu. Medzi najstaršie zmienky dokladajúce u Slovanov vieru v hromovládne božstvo patrí správa Prokopia z Caesareie zo 6. storočia. Najčastejšie písomné doklady tohto božstva pochádzajú z oblasti východných Slovanov, kde sa o Perúnovi zmieňuje Povesť vremennych let ako o božskom ručiteľovi ruských zmlúv s Byzanciou (spolu s Velesom), na ktorú prisahala ruská strana. V knihe z r. 1578 „Sarmatiae eurpeae descripto“ od A. Guagniniho, kde je zaznamenaná legenda popisujúca novgorodskú modlu Perúna, sa dozvedáme ďalšie podrobnosti z tohto obdobia: „V tom meste bola niekedy nejaká modla, tak zvane Perun nazývaná, na tom mieste, kde teraz je Perunský kláštor od tejto modly nazvaný. Ta modla od Novgorodských nie ináč ako boh ctená bola a mala formu alebo spôsob človeka ohnivý kameň podobný hromu v rukách držiaceho; lebo to slovíčko Perun u Rusov a Poliakov znamená hrom. Ku poctivosti a k chvále tej modly bol zapaľovaný oheň z dubového dreva, ktorý horel vodne v noci. Ak potom oheň skrze nepilnosť služobníkov, ktorí k tej povinnosti boli nariadení, vyhasol, tí bez milosti na hrdle boli strestaný“.

Načali sme tému svätýň resp. miest kde prebiehal kult Perúna. Obrady na počesť Peruna vykonávali naši predkovia predovšetkým v tzv. prírodných svätyniach, ktoré predstavovali zväčša posvätný strom alebo háj, často v kombinácii strom, hora, kameň, prameň, čo symbolicky znázorňovalo mýtický svet: strom života,  svetová hora, kameň – alatyr a liečivé pramene (rieky) s pod neho vytekajúce. V prípade Perúna je tento druh svätyne obzvlášť častý, dub na ostrove Chortica, Peruna Dúbrava v Chorvátsku, Perúnov dub na Malej Rusi.  Na severovýchodnom Slovensku je písomne doložený v roku 1337 Perunov háj. K dôkazom o uctievaní Perúna na území Slovenska patrí aj listina zo 14. storočia vzťahujúca sa na južný Gemer, kde sa vedľa seba uvádzajú vrchy Paganwar, Mogoswarhygh a Purunhygh, čiže Pohanský vrch, Mokošin hradný vrch a Perúnov vrch. Zapisovateľ výslovne uviedol, že vrchy takto nazýva miestny slovanský ľud. Na existenciu kultového strediska poukazuje tiež listina z roku 1246, podľa ktorej stával v týchto miestach statua lapidea – kamenná socha. Priamo vo význame pohanského boha sa spomína Perún v 17. storočí. Joachim Kalinka pri kanonickej vizitácii oravských dedín v roku 1658 zapísal, že poddaní ešte stále hovoria o božom chráme ako o Paromovom dome. Čo sa týka drevených svätýň,  s určitosťou sa vie len o dvoch veľkých svätyniach zasvätených hromovládnemu Perúnovi, a to známa svätyňa v Peryni pri Novgorode v tvare veľkého kruhu (Michal Téra vo svojej knihe Perun, buh hromovladce však existenciu tejto svätyne spochybňuje, údajne sa nejedná o svätyňu, ale o pohrebisko), druhá svätyňa bola v centre dnešného Kyjeva. V podstate dve kyjevské svätyne, keďže sa v centre tohto mesta našli dve posvätné miesta z predkresťanského obdobia, pričom sa nevie, ktoré je tým miestom v Kyjeve, kde dal Vladimír Veľký vztýčiť Perúnovi onú sochu so striebornou hlavou a zlatými fúzmi. Po prijatí kresťanstva boli pohanské modly Perúna zničené a jeho kult začal upadať. Úcta k Perúnovi však pretrvávala ešte počas mnohých ďalších storočí, o čom svedčia apokryfy, cirkevné traktáty a apologetická literatúra z 11. –  16. storočí.

Pod vplyvom kresťanstva prešli mnohé charakteristické črty Perúna, najmä v pravoslávnom kulte, na proroka Eliáša – Iľju hromovládcu. V ľudovom kulte tohto proroka u južných a východných Slovanov nachádzame bohaté pozostatky obradu konaného na počesť Perúna. Sviatok sv. Iľju pripadajúci na 20. júla nesie v sebe množstvo predkresťanských prvkov. Samotné obdobie vystihuje dôležitosť tohto sviatku. Je to obdobie tesne pred začatím žatvy a teda náhle búrky môžu sťažiť žatvu a spôsobiť zničenie celej úrody. Naopak zase v období pred týmto sviatkom je dozrievanie obilia závislé na dostatočnom prísune vlahy. Dlhotrvajúce suchá predstavujú vody zadržané Zmejom. Z vegetačného hľadiska môžeme prirovnať sviatok sv. Iľju sviatku konanom na severe Indie na počesť hromovládneho Indru, odohrávajúceho sa po skončení monzúnových dažďov, od ktorých závisí pestovanie ryže. Počas tohto sviatku sa ďakuje za zoslanú vodu vyslobodenú od hada Vrthu a prosí sa suché počasie pre nastavajúci zber ryže. Bolo by chybou domnievať sa, že staroslovanské oslavy Perúna pripadali presne na deň sv. Iľju teda 20. 7., avšak môžeme predpokladať, že sa jedná o to isté obdobie v roku. Presný dátum (ak vôbec tento sviatok mal exaktne stanovený deň) zostane pravdepodobne navždy nejasný. Sviatok na počesť sv. Iľju sa donedávna slávil v Rusku s okázalou úctivosťou; niekde sa dochoval starodávny zvyk usporadúvať spoločnú hostinu, ku ktorej sa zabíjali býky, teľce, barany a iné zvieratá. Za veľký hriech sa pokladala neúčasť na týchto hodoch. Ilijevo, Iliden sa svätí u Juhoslovanov veľmi úctivo; nikto na poli nepracuje, ženy nepradú a netkajú. Ten kto by toho dňa na poli pracoval, na toho sa sv. Iľja rozhnevá, nepomôže mu šťastne obilie zožať a ešte ho hromom ubije. V Rhodopách (Bulharsko) slávila sa na sv. Iľju veľká slávnosť na vysokom vrchu; zabíjali pritom býka alebo kravu, ktoré pripravovali na slávnostné hody. Je to zrejme reflex starodávnych slávností konaných na počesť Perúnovu.

V staroruskej hrdinskej epike - bylinách nachádzame bohatiera Ilju Muromca, ktorý v sebe tiež nesie pozostatky hromovládneho božstva. Najznámejšia je bylina, kde Ilja bojuje so Slávikom zbojníkom popisovanom niekedy ako rohatý, či operený had. Na rozdiel od legendárnych zbojníkov sa Slávik nepopisuje ako historická postava, ale ako antropomorfná nadprirodzená bytosť, ktorá je hlavným protivníkom bohatiera. Jeho hlavnou charakteristikou je prenikavý škrek, tak silný, že spôsobuje okamžitú smrť. Analogickú postavu nachádzame aj v bieloruskom epose: je to Змей Рогатый Сокол (Drak Rohatý Sokol). V byline Slávik sedí vo svojom hniezde (na dvanástich alebo siedmich duboch) a bráni v prístupe ku Kyjevu. Stretávame sa tu teda s motívom dubu, tak častým v spojitosti s hromovládcami. Hrdina (Iľja Muromec) nad ním víťazí (úderom do pravého oka, v iných verziach mu strelí šíp do oka). Ich súboj sa končí tým, že hrdina rozseká Slávikovo telo a spáli ho. Pripomeňme si, že aj árijský Indra rozsekal hada Vrtru a v mnohých stvoriteľských mýtoch prvotné zvrchované božstvo zabíja netvora a z kusov jeho tela tvorí svet. I akt spálenia netvora nachádzame v niektorých starobylých indoeurópskych mýtoch. A je tu ešte jeden veľmi zaujímavý detail, ktorý spája Ilju Muromca so sv. Eliášom a teda i Perúnom. V rozprávaní z okolia Orla sa opakuje príbeh bohatiera Ilju, ale namiesto neho v ňom vystupuje prorok Eliáš, dokázateľný kresťanský nástupca Perúna.  

            Záver Perunovej biografie venujem jeho zbraniam, ktoré sa nijak výrazne neodlišujú od zbraní iných hromovládcov. Jedným z hlavných atribútov hromovládcov sú hromy a blesky ktoré „vyrábajú“ pomocou rôznych nástrojov. V ľudovom podaní sú najtypickejšou zbraňou tzv. hromové kamene, ktoré hromovládca vrhá obrovskou silou na zem.  V slovanských krajinách je všeobecne rozšírená predstava, že nachádzané praveké kamenné strelky, nože a sekery sú Perúnovými, prip. hromovými strelami. Hromový kameň údajne držala v ruke aj socha baltského Perkunasa, ktorá sa nachádzala v legendárnom chráme v Romove. O pôvodnom kamennom charaktere Perúnových zbraní svedčí aj slovné spojenie horúca skala „blesk", známe z Gemera: kde sa zachovala kliatba: „Pánboško ta horúcou skalou potresce“.  Keďže z kresťanstva nie je známy obraz Boha vrhajúceho na svojich protivníkov kamene (v gemerskej oblasti skala = kameň), môže sa uvedené slovné spojenie interpretovať na pozadí predstáv o Perúnovi. Zbraňami Perúna neboli len hromové kamene. Veľmi často sa v jeho ruke objavuje bojová sekera, kladivo alebo palica. Podľa všetkého sú práve tieto tri zbrane najarchaickejšími zbraňami indoeuróspkeho hromovládcu. Neskôr, s vývojom ľudstva a teda aj zbraní pribudol do arzenálu hromovladcovich zbraní aj luk.  S tým zrejme súvisí aj zvyk starých Rusov vystrelovať šípy okolo posvätného dubu na ostrove Chortica, ktorý popisuje Konstantin Porfyrogenetos.  S lukostrelbou súvisí aj staré slovné spojenie okovaná strela. Atribút okovaná možno objasniť na pozadí technológie zhotovovania strelných zbraní: strely z luku boli rozšírenou zbraňou už v dávnoveku; účinnosť streľby z luku sa zvyšovala tým, že na strely sa nasadzovali kované železné hroty. Takýmto hrotom vybavená strela sa stala okovanou strelou. Nie je vylúčené, že atribút okovaná možno vidieť aj v širších mytologických súvislostiach. V zápase hromovládcu s jeho protivníkom – hadom  bývajú  jeho pomocníkmi často kováči. Zhotovujú, kujú pre boha hromu zbrane. V takom prípade nemožno vylúčiť, že analyzované slovné spojenie malo pôvodne formu ukovaná strela, neskôr - v dôsledku straty predpokladaných mytologických súvislostí - sa ľudovou etymológiou mohlo modifikovať do podoby okovaná strela. Častým atribútom hromovládcu je sekera. S týmto atribútom hromovládcu pravdepodobne súvisí zvyk zaznamenaný v Srbsku, kde sa počas búrky, na ochranu pred bleskom, prehadzovala cez prah domu sekera. Sekera mala vo všeobecnosti významné miesto v obradnosti našich predkov. Podľa juhoslovanskej tradície chránila sekera pred bleskom a sekery boli kladené pod strechy domov. Na Ukrajine figurovala sekera pri pôrode a očistných rituáloch rodičky. U východných Slovanov sa sekera objavuje aj pri pohrebných rítoch: položila sa na prah pri vynášaní mŕtveho z domu. Sekera sa objavuje aj na východoslovanskej svatbe, pred svadobnou nocou družba väčšinou udrel sekerou do posteľe novomanželov, aby tak zahnal nečisté sily. Na Slovensku sa zachoval zvyk, pri ktorom sa pod štedrovečerný stôl položí sekera za účelom odohnania zlých démonov. Kultový význam sekery je teda zrejmý a na základe toho možno predpokladať že aj miniatúrne sekerky – amulety pochádzajúce z 10. – 13.stor., ktoré boli hojne rozšírené u východných a menej u západných Slovanov (Poľsko) teda súvisia so staroslovanským náboženstvom, konkrétne sú pravdepodobne prejavom uctievania Perúna.  Neskoršie pramene však spomínajú ako Perunovu zbraň palicu. Archaicky pôsobí ruská predstava, podľa ktorej sv. Ilija udiera do kameňa (kamenného oblaku) svojou železnou palicou a vzniklé iskry sa menia na blesky, ktorými zasahuje hada.  Jestvuje povšimnutia hodná legenda, ktorú zaznamenal Sigismund Herberstein v 15. stor. Uvádzam skrátenú verziu:

Na tom mieste kde Novgoroďania ctili Peruna založili kláštor, ktorý získal meno Perunský. Keď sa Rusi nechali pokrstiť odstránili modlu z toho miesta a vrhli ju z mosta do rieky Volchvov. Blízko mostu potom vraj bolo počuť hlas „to máte Novohradčania na moju pamiatku“ a s tými slovami priletela na most palica. Vraj ešte dnes je v určité dni počuť pokrik „Perun!“. Vtedy sa mešťania zbehnú a bijú jeden druhého palicami.

Koniec citátu. Pozoruhodná zmienka o súboji na počesť Perúna je zrejme riuálnou bitkou dvoch častí mesta, ktorá má svoje paralely v euroázijských kultúrach. Tieto súboje mali akýmsi spôsobom zabezpečiť plodnosť a prosperitu komunity. Súvislosť s Perunom je obhájiteľná, keďže Perun je i garantom plodnosti. Koniec koncou veď samotný hromovládca bojuje s démonickým hadom o plodnosť a úrodu a v širšom kontexte teda o život a jeho zachovanie.  

 Hady a draci v slovanskom duchovnom svete

Indoeurópskym hadom a drakom som sa síce venoval len okrajovo, avšak tých slovanských rozoberiem podrobnejšie. Je to dôležité pre lepšie pochopenie záverečnej časti mojej prednášky, ktorá nesie názov Hrdina verzus netvor - výklad mýtu. Táto podkapitola bude tiež akousi obhajobou, rehabilitáciou hadieho a dračieho plemena, kedže poukážem na dvojznačnosť týchto bytostí na príkladoch predovšetkým so slovanskej ľudovej slovenosti. Snáď netreba dodávať, že slovanskí hadi a draci sú samozrejme podobne ako Perún mladšími súrodencami indoeurópskych hadov a podobnosť medzi nimi je dosť výrazná.   

            V mojej prednáške som zväčša používal obe pomenovania pre súpera Hromovládcu. Hadi a draci sa v slovanskej mytológii prelínajú a vzájomne zamieňajú z čoho možno usudzovať, že majú spoločný pôvod. Dôkazom je i staroruské a zrejme aj staroslovanské slovo zmej, ktoré označuje hada i draka. V Slovenčine sa toto slovo zachovalo len ako označenie pre jeden hadí druh – zmiju.  Napriek tomu významové rozdiely medzi nimi predsa len sú a to dosť zásadné. Drak je bytosť pochádzajúca z iného sveta, netvor, ktorý nemá s ľudským svetom (a človekom) nič spoločné.  Had je výrazne ľudskejší i keď v mnohých mýtoch, legendách a rozprávkach nadobúda mýtické prvky a ľahko si ho môžete pomýliť s drakom. I životné prostredie mytologických hadov a drakov je odlišné. Had je zväčša spájaný s elementom zeme (podzemia) a vody. Draci sú na tom obdobne, avšak majú krídla a vďaka tomu sa dokážu  pohybovať aj vo vzdušnom priestore. A sú tu ešte dve „maličkosti“ a to: chŕlenie ohňa a viachlavosť. Draci teda dosť výrazne vynikajú svojou fantasknosťou. Mýtické či rozprávkové hady sa väčšinou líšia od svojich  pozemských súkmeňovcov len svojou mohutnosťou a silou. Samozrejme sú aj výnimky a niektoré inosvetské hady na seba pútajú pozornosť svojou hybridnosťou, napr. bieloruský Had (drak) rohatý sokol.

Pozrime sa teraz na charakter, symboliku hadov a drakov. U oboch nachádzame dualizmus, ambivalentnosť. Obaja, had i drak, majú buď jednoznačne negatívne črty, prípadne je na nich možné napasovať ľudovú múdrosť všetko zlé je na niečo dobré.  Môžeme sa však stretnúť i s príbehmi, kde sú hady a draci vyslovene kladné postavy, bytosti doproprajné, priateľské a pomáhajúce. Častejšie je týmto  kladným hrdinom práve had, ktorý je, ako som už spomínal, výrazne ľudskejší, bližšie nášmu, ľudskému svetu. Od mojich úvah teraz na chvíľu odbočíme k vedeckej faktografii ktorá nám povie ako asi  hadov a drakov vnímali naši predkovia.

Had  je pozitívny symbol životnej sily. Je jedným z atribútov boha Dia, plodnosti a obnovy života, v súvise s gréckou bohyňou úrody Athénou. Skutočnosť, že had periodicky stráca a obnovuje svoju kožu navodzovala predstavu znovuzrodenia a vyliečenia a spájala sa s bohom lekárstva Asklépiom, znázorňovaným s palicou ovinutou hadom. Asklépiov kult prevzali Rimania, rozšíril sa v rímskych provinciách a ako o tom svedčia predmetné pamiatky, ujal sa aj v ostatných krajinách Európy. Podobné symbolické predstavy evokoval u Slovanov. V ľudovom prostredí na Slovensku sa ešte donedávna biely alebo šedý had považoval za domáceho hada, ochrancu domu. Sídlil pod ohniskom, prahom alebo stolom a jeho pôvod sa odvodzoval z duše prvého gazdu, ktorý žil v novopostavenom dome a po smrti sa stal jeho ochranným démonom. Jeho prítomnosť bola zárukou prosperity domu a hospodárstva.  Smrť jedného znamená aj smrť druhého. V Lužici a Poľsku dokonca rozlišujú hada mliečneho, ktorý chráni dobytok a žitného, ktorý je ochrancom polí. Predstava hada ako ochrancu domova vyplynula zrejme z odpozorovaných zvyklostí - nerád opúšťa miesto, v ktorom sa usídlil. U všetkých Slovanov platil prísny zákaz zabíjania hadov, ktoré by znamenalo nešťastie pre rodinu. Pastieri - rezbári ho často a s obľubou zobrazovali v presvedčení, že palica s obrazom hada nadobudne magickú silu. Držadlo palice formované do tvaru hada evokovalo autoritu a odkaz predkov.  Had teda úzko súvisí s manizmom – kultom predkov, ktorý bol veľmi dôležitou súčasťou archaickej slovanskej viery. Spomienkou na posvätnosť hada sú mnohé slovanské rozprávky.  Spomeniem napr. slovenskú Had, mačička a psík, kde malý Janík zachráni hadíka, ktorého chceli zahubiť nejakí šarvanci, v rozprávke Hadia koruna malé dievčatko pije každé ráno mlieko z misky spoločne s hadom, za čo ju ten odmení. Mimochodom, mlieko ako obetina podpražnému, domovému hadovi je dosvedčená i slovenskou etnografiou. Veľmi známou rozprávkou je Biely had, v ktorej múdry kráľ chová vo svojom paláci hada, ktorý ho za to naučil zvieracej reči a vďaka tomu je kráľ najmúdrejší človek v širokom okolí. Obsahovo podobná je i juhoslovanská rozprávka Zvieracia reč, kde pastier zachráni život hadovi a ten sa mu za to odmení.  O tom, že had nebol kedysi vímaný tak výsostne negatívne ako je tomu dnes svedčí aj české stredoveké príslovie, ktoré hovorí, že kto uvidí na jar hada ten bude po celý rok zdravý a bude mať štastie.

Had má teda spojitosť so svetom mŕtvych a teda i s podsvetím. V podsvetí alebo podzemí sa skrývajú poklady a iné tajomstvá, ktoré často stráži had alebo drak. A nemusí sa jednať len o zlato či drahé kamene, ale aj múdrosť a poznanie, ktoré boli v symbolickej reči mýtov často zašifrované ako mágia, po slovansky čary. Naši predkovia vnímali hada ako znamenie múdrosti. Odtiaľ možno pochádza výraz hadač alebo hadačka v zmysle čarodejov, či volchvov a koldunov, teda staroslovanských mudrcov. Jasnovidec mohol budúcnosť predpovedať, ale omnoho častejšie budúcnosť hádal. Užovka (v prenesenom zmysle had vo všeobecnosti) sa v starom slovanskom jazyku povie jaga alebo jedža. V slovanskom duchovne je výraz jaga spojený s babou-jagou, známou z ruských rozprávok. Babu-jagu, doslova hadiu starenu či matku hadov, drakov je možné označiť ako vedmu, predstaviteľu múdrosti. Hoci vo väčšine rozprávok je Baba – jaga zloprajná, nebezpečná a dokonca ľudožrútska v niektorých príbehoch pomáha hlavnému hrdinovi múdrymi radami. Tak je tomu i v rozprávke Kaščej nesmrteľný, kde Baba-Jaga poradí Kráľovičovi ako získať čarovné husle.

            Na mnohých príkladoch sme si ukázali, že had je bytosť, ktorú naši predkovia chránili, uctievali a v rozprávkach je had častokrát voči človeku priateľský. To sa však nedá povedať o drakovi. V drvivej väčšine rozprávok a legiend je drak opisovaný ako bytosť zlá. Zabíja a pojedá ľudí, kradne vodu, spôsobuje sucho, hlad a unáša mladé ženy. Táto podoba draka nám oveľa viac pripomína hromovladcovho súpera ako biely had. Avšak i rozprávkoví draci napriek svojej krvilačnosti  a zlobe nesú stopy po ich súvislosti s posvätnom našich predkov. Draci radi bývajú v jaskyniach a podzemných priestoroch, súvislosť drakov s ríšou mrtvych, podsvetím je teda jednoznačná. Oheň, ktorý je zničujúca zbraň drakov taktiež súvisí s pohrebnými zvyklosťami našich predkov a mytológiou. Slovania svojich mŕtvych spaľovali a ohnivá rieka je prechodom na onen svet, hranicou medzi svetom živých a mŕtvych. Zdôrazdňovať posvätnosť ohňa u starých Slovanov určite nie je potrebné. Nedá mi v tejto súvislosti nespomenúť ruskú rozprávku o Ivanovi Bykoviči a jeho bratoch. Hrdina zápasí s drakom na moste nad riekou Smorodina. Most a rieka sú typickými hranicami, ktoré vo východoslovankom folklóre oddeľujú stredný svet (teda svet ľudí) od sveta dolného (podsvetia). Nuž a drak ako symbolika ohňa len  potvrdzuje hypotézu o mytologickom pôvode tejto rozprávky. Mimochodom v rozprávke vystupuje aj Baba – jaga, pričom hrdinovi pomáha, teda opäť vystupuje v roli múdrej stareny – vedmy. 

            Z uvedeného by mohol plynúť záver, že postupom času došlo k démonizácii, degradácii hadov a drakov na krvilačné beštie, pričom ich pozitívny význam sa vytrácal. Môžeme z toho obviniť kresťanstvo, ktoré určite malo veľký vplyv na vnímanie mýtického plaza, keďže židokresťanský had je diabol, satan, zloduch par excellance. Avšak nemôžme z negatívneho zobrazovania mytologických plazov obviniť len kresťanstvo. Mnoho predkresťanských náboženstiev, ktoré nemohli byť ovplyvnené kresťanskou mytológiou, predsa zobrazuje hada – draka ako obludné monštrum z temnoty – symbol chaosu a ničoty. Slovanský mýtus o súboji Peruna s hadom môže byť ovplyvnený kresťanstvom, avšak túto možnosť musíme vylúčiť v prípade védskeho Indru či gréckeho Dia.  Musíme teda ostať pri tom, čo som povedal v úvode tejto podkapitoly. Hady a draky sú ambivalentné tvory. Nie sú ani dobrý, ani zlý, hoci predsa len bližšie majú k tej temnej stránke. Tak ako iné slovanské démonické bytosti môžu pomáhať, ale aj škodiť. A netreba zabúdať na to, že to čo na prvý pohľad škodí môže v konečnom dosledku byť na osoh a platí to samozrejme aj naopak. Ale o tom viac v záverečnej časti mojej prednášky. 

 

Súboj Perúna a Zmeja– rekonštrukcia slovanského mýtu

Jadrom tejto podkapitoly a zároveň i jadrom celej mojej prednášky je rekonštrukcia mýtu o súboji Peruna so Zmejom.   Rekonštrukcia, ktorú vám predkladám pochádza z práce ruských bádateľov Ivanova a Toporova. Volne vám zreprodukujem ich variaciu na súboj hromovladcu s hadom, ktorú sa pokúsili napasovať na slovanské prostredie. Ja osobne považujem ich rekonštrukciu za vydarenú, hoci s menšimi výhradami. Ich základný mýtus doplním svojimi komentármi, poznámkami i pripomienkami.  Štruktúra Základného mýtu je následujúca:

  1. Perun se nachádza na vrchole osi sveta (hory či stromu), prípadne na nebi so Slnkom a Mesiacom a je obrátený do štyroch svetových strán
  2. U koreňov osy sveta leží na čiernej kožušine kozmický had či drak
  3. Had se zmocní dobytka či ľudí a schová ich v skale. Hromovládca rozbije skalu a oslobodí ich.
  4. Had se snaží skryť pod dobytkom, ľuďmi, stromom či kameňom
  5. Hromovládca prichádza na voze či na koni so zbraňov v ruke a rozbíja kameň či strom
  6. Po porážke hada sa objaví dážď, ktorý bol schováný v podzemných vodách

Tento príbeh má byť súčásťou mýtu o stvorení a objavuje sa v christianizovanej podobe kosmogonických mýtoch ukrajinského a poľského folklóru. V týchto príbehoch je Satan spútaný reťazami a na konci zimy sa z nich takmer dostane, ale prvý jarný blesk ho opäť spúta. Uveznenie taktiež zaišťujú jarné obrady alebo úder kováča do kovadliny. Hoci sú tieto ľudové mýty určite ovplyvnené biblickými vzormi, tak ich jadro zostáva pohanské. Podľa teórie Ivanova a Toporova u Slovanov v tomto súboji proti sebe stáli Perun a Veles. Velesa považujú za chtonické božstvo v podobe démonického hada a poukázali tiež na etymologickú súvislosť jeho mena s indickým protivníkom hromovládcu, Vrtrou. Hoci bola táto teória opakovaná v mnohých publikáciach o slovanskej mytológii neexistujú pre ňu žiadne relevantné dôkazy. Spory mezi hromovládcom a magickým božstvom nemajú v indoevropskom náboženstve kozmický charakter a neexistujú žiadne zmienky svedčiace o Velesovej hadej prirodzenosti. Odpovedajúcim protivníkom Peruna je teda pravdepodobne mýtický had Zmej.  Toľko k Základnému mýtu.

            Naša občina, Dažbogovi vnuci, si pre vás pripravila vystúpenie Perun a Zmej. Ide o inscenáciu mýtu, pričom pri písaní scenára som sa viac ako na Základný mýtus  zameral na legendy o mystickom kameni Alatyr. Kameň Alatyr sa má nachádzať v strede sveta a predstavuje centrum mytologického vesmíru, tradične sa umiestňuje na východnú stranu, na rajský ostrov Bujan (ostrov večnej jari (leta) - bujný-jarý t.j. plný života a sily). Tento rajský svet, kde sú všetky stromy zo zlata, nám pripomínajú aj rozprávky, kde sa za morom nachádza zlatá krajina, miesto plné rôznych mýtických až božských postáv. Ostrov Bujan a kameň Alatyr sú najrozšírenejšími motívmi stredovekých ruských legiend a ruského folklóru. Alatyr sa popisuje ako biely, žiariaci, horúci. V ňom alebo pod ním se ukrýva mocná, nebeská, nekonečná sila. Tato sila je zdrojom uzdravenia, v rôznych ľudových zariekaniach a prosbách sa Alatyr a „sily nebeské“ v ňom ukryté prosí o pomoc pri uzdravení rôznych chorôb ľudí a dobytka. V tejto súvislosti treba spomenúť i na „nebeské rieky“ „živé vody“, ktoré majú prameniť pod Alatyrom a ich zdrojom má býť práve táto sila nebeská. S Alatyrom  úzko súvisia dve mýtické postavy. Prvou  je dievčina- mladucha sediaca na Alatyre, „zašívajúca rany“ a „liečiaca choroby“. Býva nazývaná Zora (Zorja), čo korešponduje s umiestnením Alatyru na východe. V postave tejto dievčiny sa zrejme projektuje staroslovanská Bohyňa. Druhou postavou súvisiacou s kameňom Alatyrom je náš starý známy sv. Ilija (Eliáš), ktorý ako už vieme nahradil Peruna. Prorok Ilija tu vystupuje ako strelec stojaci na Alatyre a strieľajúci hromy, nazývané „peruny“, po hadovi-drakovi (čertovi), alebo zasahuje personifikované ľudské choroby. Archaickejšie pôsobí verzia,  kde sv. Ilija odráža tieto „hromové strely“ ako iskry z Alatyra svojim „železným kyjom“. Ďalším veľmi podstatným prvkom ľudových príbehov s Alatyrom je strom, ktorý vyrastá priamo na kameni. Pôvodná predstava by mohla byť, že sa jednalo o dub,  naznačuje to i niekoľko ľudových povestí o stvorení sveta i veľký kultový význam dubu u Slovanov. 

            Záver tejto kapitoly bude patriť polemike ohľadne cyklickosti mýtu.  Martin Golema interpretuje víťazstvo hromovládcu ako počiatok vegetačného cyklu, na ktorého začiatku je dočasne utlmený kult protivníka, ktorý nazbiera sily opät po skončení vegetácie. Podľa Tatiany Podolinskej je súperenie mezi Perúnom a Velesom založené na prelínaní solárneho kalendára ohraničeného slnovratmi a kalendára pastierskeho. Podľa Michala Téru však tento súboj prebehol na počiatku stvorenia a sezónne bol len pripomínaný. Ja sobne sa domnievam že súboj medzi Perunom a Zmejom je večný a neustále sa opakujúci. Michal Cigán vo svojej diplomovej práci označil veľmi vhodne tento súboj ako udržiavací konflikt. Okrem toho podľa jeho hypotézy jestvujú ešte dva typy súboja hromovladcu s hadom. Jeho členenie mýtických súbojov je veľmi podnetné a tak si dovolím citovať z jeho práce.

Schéma základných mýtických konfliktov s hadom:

1)      kozmogonický konflikt – spor o zvrchovaný princíp a nastolenie systému

 

Súboj blížencov Sema a Rgla s prvotným hadom, ktorého môžme nazvať v súlade s východoslovanskou folklórnou tradíciou Ir. Ir, kráľ hadov, je Černobogom vyslaný, aby sa zmocnil bohyne Mokoše a Alatyru. Blížencami je však jeho hrozba odvrátená, je spútaný, využitý pri zavŕšení kozmogonického aktu a následne zlikvidovaný. Ešte pred likvidáciou však stihne splodiť svoje potomstvo.

 

2)        udržiavací konflikt – obrana systému

Zmej, najmocnejší z Irových potomkov sa snaží znovu získať Alatyr. V roli jeho protivníka vystupuje zvrchovaný Hromovládca Perún, strážca Alatyru umiestneného na vrchole svetovej hory Gorjuň, z ktorého vyrastá svetový strom, Železný dub. Protivníkom Peruna,  je Zmej, Černobogov, resp. Irov potomok. Súboj je cyklický a večný -  Perúnova úloha spočíva v zaháňaní  Hada späť za hranice stredného sveta, do podsvetných vôd.

 

3)      Záverečný konflikt

 

Perún poľaví v obrane a Zmejovi sa podarí dostať až na vrchol Hory, k samotnému Alatyru. Perún ho chce zlikvidovať, no Zmej použije ako úkryt kmeň Železného dubu (ovinie ho, resp. sa skryje zaň, či priamo „do stromu“). Perún sa ho pokúsi zneškodniť bleskom. Zmej je smrteľne zranený no stihne ešte Peruna zasiahnuť svojim jedom. Zároveň je fatálne poškodený i svetový strom – rúca sa a nastáva koniec sveta,

 

Toľko úryvok z diplomovej práce Michala Cigána Božské dvojičky v mýtických predstavách starých Slovanov. Ku  kozmogonickému konfliktu by som rád ešte niečo doplnil pre vysvetlenie jeho pôvodu. Dušan Třeštík vo svojej poslednej knihe Mýty kmene Čechů  upozorňuje na súbor ukrajinských a bieloruských povestí, prevažne z oblasti stredného Podnepria, rozprávajúcich o oboraní sveta prvotnou brázdou. Povesti rozprávajú o tom, ako „boží kováči“ Kuzma a Damián (Kosmas a Damián) oslobodili ľudí od útlaku strašného draka (Zmeja) tak, že sa ho lsťou zmocnili, zapriahli ho do obrovského pluhu a vyorali s ním obrovskú brázdu, ktoré ľudia  stotžňujú s tzv.  Dračími valmi - starými opevneniami v strednom Podneprí . Kuzma a Damian uzavrú so Zmejom dohodu, že časť sveta za brázdou bude patriť hadovi a priestor vo vnútri kruhu ľuďom, pričom Zmij bude túto hranicu rešpektovať. Keď je dielo dokončené, zastavujú pri rieke, či mori. Zmij prosí o odpočinok a možnosť napiť sa a bratia mu to povolia. Ako však pije, z tela mu vychádzajú hady, jašterice, hmyz a iná háveď, teda splodí potomkov. S potomkami tohto prvotného kozmického hada-draka bojuje Perun. Zaujímavé tiež je že v tradícii Kosmas a Damián vystupujú často ako jedna osoba – Kuzmodemjan, čo by mohlo podporiť hypotézu, ktorá tvrdí, že Kuzma a Damian resp. Kuzmodemjan, títo svätí kováči nahradili staroslovanské blíženecké božstvo, za ktoré niektorí bádatelia považujú Semargla resp. Sema a Rgla.

A ešte malý komentár k  záverečnému konfliktu. Podľa mňa nenastane definitívny koniec sveta ale nastane len jeden z mnohých koncov sveta, ktorý zároveň predznamená počiatok novej éry a všetko sa začne odznova, teda zopakuje, ale ako vraví Herakleitos „Nikdy nevstúpiš do tej sitej rieky dva krát “.  Priznávam sa, že verím v mýtus o večnom návrate.    

 

3. kapitola: Hrdina verzus netvor – výklad mýtu

            Mýtus, rozprávka či báj je divadelné predstavenie plné rôznych kulís, pestrých, tajomných masiek a podmanivých slov, ktoré sa často líšia od tých, ktoré poznáme z nášho každodenného života. Z hľadiska karteziánsko-newtonovskej racionálnej vedy sú mýty synonymom klamu alebo prinajlepšom neužitočnej fikcie. Vďaka rozvoju niektorých vedných disciplín, predovšetkým zrovnávacej religionistiky a antropológie, a hlavne vďaka stále sa prehlbujúcej kritike nedostatkov a omedzení novovekej vedy, je dnes zrejmé, že mýty a rozprávky je možné považovať za plnohodnotný výraz ľudskej skúsenosti so svetom. Je nesprávne  a hlúpe považovat ich jednoducho za akési iracionálne skreslenia, ale skôr na ne treba hĺadieť ako na jednu z foriem reči, ktorú by sme  nemali násilne racionalizovať a potlačovať, ale skôr ju počúvať.

            Pozrime sa teraz za oponu mýtu o súboji Hromovládcu s hadom-drakom. Nebojme sa dať im dole masky, možno budeme prekvapený čo sa skrýva pod povrchnou maskou hrdinu a netvora. Doteraz sme analyzovali predovšetkým postavy tejto večnej drámy a príbeh bol ako keby v ich tieni a pritom hlavou postavou by mal byť samotný príbeh, mýtus, ktorý v sebe skrýva jednu z mnohých podôb pravdy a poznania. Hoci príbehy o hromovládcoch a drakoch sú veľmi staré, nesú v sebe šifru nesmrteľnosti, nadčasovosti, ktorá na prvý pohľad nemusí byť očividná. Na tomto mieste by som rád zdôrazdnil aj to, že nie je podstatné, aby ľudstvo opäť verilo v materiálnu existenciu  drakov či aby človek bral archaické mýty doslovne. Viac ako pravdepodbné je tiež, že ľudstvo ako celok sa do dôsledkov neprinavráti k predkresťanským náboženským tradíciam, avšak strážcovia tradície, udržiavatelia ohňa sa nájdu v každej dobe, dôkazom toho sme aj my. Za obrovské víťazstvo moderného človeka by som považoval to, keby dokázal počúvať staré mýty, neodsúval ich kamsi do kúta, v dnešnej dobe by teda malo ísť hlavne o to, aby človek znovuobjavil mýtus. Na mýty sa však musí pozerať svojimi očami a prehodnotiť ich obsah a význam, aktualizovať mýtus. Vrátim sa však naspäť k hromovládcovi resp. hrdinovi a netvorovi, teda drakovi - hadovi. 

            Mytický obraz hadieho či dračieho božstva sa v kultúrnej obrazotvornosti ľudstva vyskytuje nepretržite od praveku až po súčasnosť.   Mytický plaz súvisí s počiatkom (v zmysle ARCHAI) života, so stvorením, s pôvodným stavom neusporiadanosti, so silami pôsobiacimi pri vyrastaní živého. Z tohoto spojenia potom vyplýva dvojznačnosť tohoto obrazu a príbehy, ktoré sú o hadoch a drakoch a ich premožiteľoch  rozprávané, sa vždy nejak dotýkajú vzťahu medzi harmonicky usporiadaným poriadkom prírody a jej chtonickou temnotou a neskrotnosťou. Usmrtením hadej príšery – symbolu virtuálnosti, chaosu, ale tiež autochtónnosti – vzniká nový stav, kozmický či inštitucionálny. Charakteristickým rysom všetkých týchto mýtov je strach či počiatočná  porážka víťaza. Aspoň jeden príklad za všetky. Prapredok indoeurópskych hromovládcov, védsky Indra  keď prvý krát uvidí Vrtru, utečie a trasie sa od strachu. Nakoniec však naberie odvahu, prekoná strach a hada porazí. Mýtus nás teda nabáda k tomu, aby sme nasledovali príklad hromovládcu a nebáli sa svojich strachov - démonov, ktoré sú prekážkami pri dosahovaní cieľov, ktoré si vytýčime.  Iný pohľad predstavuje zvnútornenie sily odporu. Drak v takom prípade zosobňuje nepremenené, nezvládnuté sily podvedomia. To je ten drak v trinástej komnate uväznený, na reťazi priviazaný. Keď človek túto silu nakŕmi a posilní, v obraznej reči rozprávky smädného draka napojí, tak je zle. Hneď ako sa drak z reťazí utrhne, berie hrdinovi princeznú a ten sa po vypustení neľudskej príšery znova musí pustiť do práce a poľudštiť, podstatou tohoto príbehu je sebadisciplína spojená s tým najhlbším sebapoznaním. Každý z nás, i keď sme tzv. civilizovaní ľudia,má v sebe niečo hadie, niečo divoké, animálne či dokonca deštruktívne. Netvora vo svojom vnútri musíme skrotiť, držať ho na uzde ako sa vraví, inak môžeme ublížit iným, prípadne aj sebe. Spomeňme si na príbeh o bratoch – kováčoch, potomkov  božskych blížencov, ktorý spútajú draka a zapriahnu ho do pluhu,  s ktorým oborajú celý svet. Draka - netvora, ktorého máme v sebe, môžeme teda usmerniť a jeho negatívnu energiu premeniť na pozitívnu. Jedným z mnohých posolstiev, právd, ktoré v sebe príbehy o hrdinovi a drakovi v sebe skrývajú  je i poznanie, že cenné věci si třeba zaslúžiť, obetovať pre ne niečo. Perun musí zápasiť so Zmejom aby oslobodil nebeské vody, teda dážď. Tým, že poráža hada sa stáva i zvrchovaným nebeským vládcom. To že zápas je cyklicky sa opakujúci nás zase učí , že musíme byť vytrvalý, neustále bdelý a pripravený na zdolávanie nových drakov, nových prekážok na našej ceste. Avšak ten, kto sa vzdá súboja s drakom (so sebou samým), musí prijať potupnú skutočnosť, že prameň životodarnej vody v krajine, čiže vo svojom vnútri, bude strážiť drak a človek mu postupne obetuje to najlepšie zo seba. 

Každý má v sebe netvora aj hrdinu. Napriek zdanlivej negativnej polarite hada nemožno zaškatuľkovať ako „zlo“. Tento postoj by bol naivne zjednodušujúci. Had – drak, či jednoducho netvor je ten, čo otáča koleso, živel, ktorý núti hrdinu aby konal. Had-drak je teda v tomto svetle aktívnym princípom. Hrdina – hromovládca predstavuje pasivitu, je ako ohnisko, ktoré čaká na iskru. Had - drak je touto iskrou, plameňom ktorý zapáli vnútroné ohnisko- psyché hrdinu. Na hada- draka je nutné pozerať sa holisticky, v širších súvislostiach. Veď ako sme mohli vidieť na konkrétnych príkladoch, had-drak je de facto náš učiteľ, sprievodca na ceste k sebapoznaniu, sebaprekonávaniu, sebadisciplíne, sebazdokonaľovaniu. Bolo by teda obrovskou chybou vnímať drakov len ako symbol zla, ktoré treba zničiť. A rovnako chybné by bolo definovať hrdinu-hromovládcu ako vyslovene kladnú postavu.  Hrdinovia v mýtoch nie sú vždy vzorom dokonalého mravného konania. Hromovládcovia, hrdinovia – bojovníci sú vznetlivej povahy, často sa stávaju obeťami svojich vášní, ktoré im zatemňujú myseľ a hrubá sila častokrát víťazí nad rozvážnym konaním. Na tomto mieste považujem za vhodné uviesť krátky výňatok z charakteristiky osobnosti Indru, tohoto elitného indoeuropskeho hromovládcu, ktorej autorom je pionier komparatívnej religionistiky, George Dumezil. Podľa neho je Indra nenásytný, zúrivý bojovník, ktorý vyzbrojený hromom zachraňuje vesmír. Zvýraznil by som špecifiká: zúrivý a nenásytný, ktoré rozhodne nemožno označiť za pozítivne vlastnosti. Indra a jeho mladší indoeuropski súrodenci nekonajú vždy len samé dobré skutky. Sú ako my. Nedokonalí, chybujúci, zraniteľný a zraňujúci. Práve drak – netvor pomáha hrdinovi – hromovladcovi poraziť jeho osobných démonov a zvýrazňuje jeho silné stránky, had je teda stvoriteľom hrdinu.

Z toho čo sme si povedali vyplýva, že dvojica hrdina – drak nie je až tak protikladná, ako sa na prvý pohľad javí a popiera svojou ambivalentnosťou fenomén zvaný dualizmus. Hrdina a drak nie sú dokonalé opozitá. Prelínajú sa, strácajú a objavujú v sebe navzájom. V tejto súvislosti je na mieste spomenúť, že vo védach sa po Indrovom boku pomerne často objavuje Agni – boh kozmického ohňa  a obetovania. Počiatočným predobrazom Draka – chŕliča ohňa je možno ohnivé božstvo. U Slovanov je s ohňom spájaný primárne boh Svarog. Podľa Tatiany Podolinskej motív draka pochádza zrejme zo slovanskej mytológie, kde s najväčšou pravdepodobnosťou predstavoval boha nebeského ohňa a jasu Svaroga. Svarog podľa väčšiny bádateľov patrí k tzv. staršej generácii božstiev, ktoré neskôr ustúpili do úzadia a nahradila ich „mladá krv“. Predstaviteľom mladej krvi by mohol byť práve hromovládca. V tomto svetle by teda súboj hrdinu s netvorom symbolizoval zápas starého sveta so svetom novým.

Drak je symbolom prapôvodnej živelnej tvorivosti, ktorá má povahu v neusporiadanosti a chaose. Hrdina – hromovládca reprezentuje počiatok  nového veku, usporiadaný svet. Drak musí zomrieť, aby sa zrodil hrdina. Smrť prinášajúca nový život. Paradox, ktorý sa vyskytuje nielen v mýtickom svete, ale i v tom skutočnom, pozemskom. Význam netvora - hada v kosmogonických mýtoch demonštruje staroindická rituálna tradícia v ktorej nachádzame zašifrovanú verziu mýtu o zabití prvotného hada. Pri zakladaní chrámu  kňaz zarazí kôl do hadej hlavy, tým je označený stred, a na tom mieste stavitelia umiestnia základný kámeň chrámu. Symbolika tohto rituálu je jasne čitateľná. Kňaz supluje božstvo zabíjajúce chtonického netvora, kôl predstavuje os sveta – strom života a chrám symbolizuje hierarchicky usporiadananý svet, ktorý je nositeľom kozmického poriadku.

 Ďalším dôkazom toho že osud hrdinu je prepletený s hadom, teda že sa tieto mytologické postavy prelínajú je to, že mýtickí hrdinovia nesú niekedy dračie črty, niektorí majú dokonca  dračí pôvod. Tento na prvý pohľad bizarný jav sa hojne vyskytuje u tzv. Junákov – hrdinov juhoslovanských epických básní. Moc porazeného draka tak prechádza na svojho premožiteľa, vďaka čomu sa hrdina a netvor stávajú akokeby jednou bytosťou. 

Krátke zhrnutie na záver. Domnievam sa, že moja prednáška dokázala existenciu mýtu o súboji hromovládcu s drakom-hadom v slovanskom kultúrnom prostredí, napriek tomu, že mýtus sa nedochoval v archaickej, teda predkresťanskej verzii. Postavy, ktoré nesú výrazné črty hromovládneho božstva sú predovšetkým starozákonný prorok sv. Eliáš. V kapitole venovanej Perunovi som to síce nespomínal, ale zbytky archetypu hromovládcu majú aj sv. Michael či archaniel Gabriel či známy sv. Juraj. V ľudovom rozoprávaní sa Perun – hromovládca uchoval v provom rade v postave bylinného Ilju Muromcu a úlomky hromovládcu možno nájsť i v mnohých rozprávkových hrdinoch, ktorí zápasia s drakom.  Odprezentoval som tiež dve rekonštrukcie mýtického súboja Peruna so Zmejom. Obe majú spoločné to, že dej sa odohráva v strede sveta, pri svetovej ose, ktorou je strom sveta, pri koreňoch ktorého žije had či drak, predstaviteľ dolného sveta. Perun ako predstaviteľ horného sveta s ním zápasí, poráža ho, avšak jeho víťazstvo nie je definitívne, boj je cyklický, nekonečný. Poukázal som i na dvojznačnosť draka-hada. Hadi a draci nie sú len nepriateľské prvotné obludy vynárajúce sa z hlbín chaosu. Draci a hady, tieto tajomné podsvetné tvory sa tešili posvätnej úcte starých indoeurópanov, pričom  úzko súviseli s kultom predkov a múdrosťou, poznaním, ktoré sa skrýva v podzemnom svete, domove mýtických plazov.  Dvojznačnosť, i keď nie tak zreteľnú, nájdeme aj v hrdinovi – hromovládcovi. Hrdinovia môžu tiež škodiť a ničiť, aspekt dračej nespútanosti je ukrytý v každom hrdinovi. Hrdina i drak je v každom z nás, i my zápasíme s našimi démonickými drakmi. Málokedy sa nám podarí úplne sa ich zbaviť a azda to ani nie je potrebné. Ideálne by bolo keby sa hrdinovi v nás podarilo spoznať, uchopiť a skrotiť, ovládnuť vnútorného draka a využiť obrovskú silu, energiu tejto prehistorickej príšery k tvoreniu, nie k ničeniu.

Autor: Budislav

Literatúra a pramene

Michal Téra: Perun, buh hromovladce

Elisabeth Warnerová: Ruské mýty

N. Profantová, M. Profant: Encyklopedie slovanských bohu a mýtú

Jan Máchal: Bájesloví slovanské

Mircea Eliade: Mýtus o večnom návrate

Vladimír Bahna: Perún – obrad a obeť

Vladimir Grjazov: Slovania a indoeurópsky kontext

Bohdan Uľašin: Súboj s drakom

Michal Cigán: Božské dvojičky v mýtických predstavách starých Slovanov - rekonštrukcia mýtu

K.J. Erben: Vybrané báje a pověsti národní jiných větví slovanských

Pavol Dobšinský: Prostonárodné slovenské povesti

George Dumezil: Mýty a bohové Indoeuropanú

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.