Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Jutrobogov kováč

20. 12. 2010

Jutrobogov kováč

Ako prvý zapísal túto báj Henrik Jäde pod názvom: Schmied von Juterbogk; pozdejšie názov premenili na: Schmied von Apolda, Jutroboga ale premenili na kresťanského Sankt-Petra a kováča na Peterle.

Jutrobog, inak i Jutrovít zvaný, bol ctený podobne ako Zora, Zornica, ale v podobe mužskej u pobaltských Slovanov. predstavovali si ho, ako mládenca na bielom koni s lúčami na hlave. Predzvestoval východ slnka a rozháňal nočné mraky. Tento istý boh Úsvitu sa spomína i v spievanke: „Svitaj, Bože, svitaj“, ale i v Slov. povestiach (P. Dobš. po v. 1880 sv. II.) v tomto príbehu: Plavčík pri narodení mal pririeknuté od Zlatej Baby že dostane kňažnú; keď sa to kráľ dopočul, namrzel sa a rozkázal Plavčíka uniesť a do vody hodiť. Plavčíka však mlynár našiel, z vody vytiahol a vo svojom dome i vychoval. Kde odrástol, skutočne uchádzal sa o ruku kňažnej, královej dcery. Dostal úlohu, aby za jednu noc celú krajinu obišiel. Plavčík sa vybral a prišiel v noci do hory, z ktorej sa vymotať nevedel. Náhodou stretol sa s mládencom, ktorý niesol pochodeň v ruke, ktorý sa mu predstavil jako Úsvit, pochodňou zapálil zore a Plavčíkovi cestu osvietil ružovým svetlom.

V ruských rozprávkach sa Noc, Zornica (Jutrobog) a Slnce (Slnečník) predstavujú ako jazdci na čiernom, bielom a červenom koni. Ako vieme, posvätného bieleho koňa pohania držali i Triglavovi a Svantovítovi. Rovnako i Jutrobog mal podľa bájí bieleho koňa.

Keď raz Jutrobog po svete chodil, zastavil sa u svojho kováča, ktorý mu od dávnych časov a ochotne koňa podkúval. Za odmenu, že mu tak verne slúži mu povedal, aby si tri veci žiadal, že mu ich vyplní. Kováč dlho nepremýšlal a hneď vyslovil, že si po prvé žiada : aby jeho milý súdok vždy plný mlieka bol; potom, aby ten kto na jeho hrušku pred domom vylezie, bez jeho dovolenia nemohol zliezť; a naposledy, aby do jeho vyhne nikto ináč len klúčovou dierkou vojsť mohol. Jutrobog sa nad tým divil, že prečo si za odmenu radšej Navu miesto takých maličkostí nepýta. Ale kováč trval na svojom, tak mu Jutrobog splnil jeho želania. No po dlhých rokoch prišla raz i pre kováča Smrtka. „Nuž veď dobre! idem, povie kováč, ale mi dones naposledy ešte z tam tých hrušiek pred domom.“ Smrtka sa vyštverala na strom, ale dolu nemohla.. Dosť prosila kováča, aby ju pustil, že starí ludia nemôžu umrieť, ale kováč nedal sa prehovriť, kým prísahu nezložila, že nikdy preňho nepríde. Ked sa ale oslobodila doložila: „No, ale preto pošlem pre teba Čerta.“ Kováč slovo Smrťkino nebral na žart, zatvoril sa do chyže. A skutočne Čert prišiel. Pretože ale dvere otvoriť nemohol, klúčovou dierkou sa pchal. Tu kováč nastrčil mech, Čerta doň tuho zaviazal a na nákove najťažším kladivom mlátil, kým nesľúbil, že nikdy viac preň neprijde. No, riekne na slobode Čert: „Ale ťa ani do pekla nepustím“, a ani viac neprišiel. Konečne i kováč život po dlhých rokoch zunoval, rád by bol zomrel. A pretože ani Smrtka, ani Čert nechodili, teda sa sám vybral do Navy, ale tam ho Belbog nepustil, lebo vraj si to za živa nežiadal. Išiel teda do pekla. Ale ako to Čerti zvedeli, že to Jutrobogov kováč, brány rýchlo zavreli a pekelného psa Mita z reťaze pustili. Kováč sa vrátil, ale nevedel, čo už si teraz počať Zo dňa na deň slabol. A keď takto usužovaný raz v samote sedel, prišiel posol, že od brány Navie sa zodral kľúč a duše nemôžu do Navy, tak aby rýchlo druhý ukoval. Kováč sa hneď podvolil, posla poslal na hrušky a zatiaľ ukoval dva. Posla s jedným klúčom odprevadil, s druhým ale sám šiel a z Navy sa viac nenavrátil.

*) Táto báj sa v inej verzii končí i tak, že kováč šiel do skleného zámku spať, okolo ktorého havrany obletovali a keď raz tieto zmizli, trúba zaznela a kováč bol prijatý do neba.


Poznámky:

Zlatá baba - slovanské kmene ju nazývali i Kodjenica, Rožanica či Sudica, zvyčajne chodili tri. Vyzerali ako bielo oblečené bohyňky a novorodeniatku osud určovali. U Slovákov Rodienica sa nazývala Baba, na čo poukazujú nesčíselné mená miest a vrchov, kde ako bohyňa vzývaná bola. V slov. povesťiach obyčajne Rodjenica zjavuje sa ako Šedivý starec, pútnik, svätý muž, alebo i žobrák a predpovedá novorodenému dieťaťu budúci osud, ženbu, smrť atd.

Putovanie bohov po svete s tým cieľom, aby poznali, ako ľudia žijú, či bohov ctia, aby dobrých ľudí odmeňovali, zlých trestali. často sa pripomína v slovanskom i európskom bájeslovi. V slov. povesťiach veľbohovia v podobe pustovníkov, pútnikov, šedivých starcov, starých otcov, ba i žobrákov k ľudom prichádzajú, a pomoc, radu. šťastie prinášajú, alebo na zlých i hrozný trest uvaľujú. V rúchu kresťanskom sú tieto bytosti nazývané Hospodinom, Nebeským otcom, Kristom Pánom, sv. Máriou, sv. Petrom, sv. Jánom, sv. Eliášom či nebeskými anjelmi.

Nava, alebo Nav, nazýval sa príbytok pre spravodlivé duše. Ešte Hájek o Přemyslovi a Libuši hovorí, že odišli do Návy. V Navii sa nachodili slnečné, večne zelené lúky, ktorých krásy sa duše nasýtiť nevedia.


V slov. povesťach opisuje sa často Sklenený zámok, ligotavý, hladký a neprístupný. Do neho sa môže len po schodoch z vtáčích kostí vstúpiť preto zomrelým dávali pazúry do hrobu. Mŕtvi dobrí ludia obdržali lahké, biele a priezračné telo a sto zmyslov, aby radosť posmrtného žitia užívať si mohli.

Mita, niečo ako grécky Cerberus – pes strážiaci bránu do podsvetia. Mita bol u Venedov (pobaltských Slovanov zlý duch, ktorý má podobu ležiaceho psa, totožného so starogermánskym Garmom, psom strážiacim Helheim – severogermánsku ríšu mŕtvych.

V krátkosti o potomkoch pobaltských Slovanov - dolnolužických Srboch

Dolnolužičkí Srbi (nazývaní aj Venedi) sú takmer mŕtvou slovanskou vetvou ktorá žije na juhu spolkovej krajiny Brandenbursko a východe Saska, asi na desatine voľakedajšieho územia. Kam siahalo pôvodne, na to poukazujú miestne mená: Lipsko, po nemecky Leipzig, pochádza zo slova lipa, Jüterborg z Jutrobog (Ranný boh), slovanského pôvodu sú mená zakončené na itz. Odhaduje sa že dnes ich žije okolo šesťdesiattisíc, ešte koncom 19. storočia ich bolo o stotisíc viac.

Prvé pokusy o christianizáciu lužických Srbov nastali v 8. Storočí a sú s pojené s postavou svätého Bonifáca, ktorý okolo roku 725 pôsobil v oblasti Lipska a nechal a nechal tam postaviť kresťanský kostolík. Neskôr bol ku kostolu pristavený kláštor, do ktorého boli povolaný Škótky mnísi. Tieto početné kresťanské misie však nemali na pohanských Srbov takmer žiaden vplyv. Ďalšia snaha o rozšírenie kresťanstva spadá pod obdobie Konštantína a Metoda, ktorí pôsobili v 9. storočí na veľkej Morave. Srbi ale stále stali verný svojim pohanským Bohom. Avšak v 10. storočí prenikli nemecký kazatelia ja na dedinu kde trpezlivo šírili kresťanskú vieru. Ešte väčší výsledok bol zaznamenaný v 11. stáročí, kedy mali už kazatelia preložené kázne do polabskej Srbčiny. Vďaka tomu sa na kresťanskú vieru obrátilo pomerne veľké množstvo Srbov. Najväčšie zmeny však pre Srbov nastali v 16. storočí, pretože mnohí Lužičania museli prijať luterskú reformu.

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Lužickí Srbi a ich mytológia

(Raslavien, 18. 1. 2012 11:51)

Ako poslucháč lužicko-srbských reálií vám môžem odporučiť tiež publikáciu (dodnes neprekonanú v tomto smere) s názvom "Myshicke bytosce lužickich Serbow". Napísal ju Adolf Černý. Je staršieho dáta, ale súčasní etnografovia a folkloristi z nej vychádzajú. Nedávno vyšiel nový poľský preklad.

Luzicania

(Ctibor, 23. 12. 2010 11:27)

pravda, v likvidacii luzickych tradicii a asimilacii etnika pokracuju Nemci v podstate stale