Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Konstantin Ušinskij - Slepý kôň

31. 10. 2011

Kedysi veľmi - veľmi dávno, keď sme ešte neboli na svete nie že my, ale ani naši dedovia a pradedovia, stálo na brehu mora bohaté slavianske obchodné mesto Vineta; v tom meste žil kupec Usedom, ktorého lode, naložené vzácnym tovarom, plávali po ďalekých moriach. Usedom bol veľmi zámožný a žil v blahobyte, akiste aj meno mal preto také — Usedom znamená Všetkodoma — že v jeho dome bolo nadostač všetkého, čo sa v tých časoch pokladalo za dobré a vzácne. On, jeho žena i deti jedávali len na striebre a zlate a odievali sa do brokátov a sobolích kožušín. V stajni mal Usedom veľa znamenitých koní, ale hlavne jednému sa nenašla roveň ani v Usedomovej stajni, ani v celej Vinete. Usedom mu dal meno Akovietor, a to pre jeho rýchlosť. Na Akovetra si nesmel sadnúť nik, iba jeho pán, a ten si zas nikdy nesadol na iného koňa, len na Akovetra. Raz sa Usedom vracal z obchodnej cesty na svojom obľúbenom koni a prišlo mu prejsť cez veľkú, tmavú horu. Blížilo sa k večeru, hora bola hustá a temná, vietor kolísal vrchovce ponurých borovíc. Kupec šiel iba sám a krokom, lebo kôň už bol ustatý z dlhej cesty. Odrazu, ani čo by spod zeme, vyskočilo spoza krovia šesť plecitých chlapov surovej tvári, v huňatých čiapkach, s oštepmi, sekerami a nožmi v rukách; traja na koňoch a traja peši. A už aj držali kupcovho koňa za uzdu. Nebol by viac Usedom zočil svoju rodnú Vinetu, nech je pod ním iný kôň. No len čo Akovietor zacítil na uzde cudziu ruku, trhol sa vpred, mohutnou širokou hruďou zrazil na zem dvoch zločincov, čo ho držali za uzdu, pod seba zvalil tretieho, ktorý mu s oštepom v ruke chcel zahradiť cestu, a vyrútil sa vpred ako víchor. Zbojníci, čo sedeli na koňoch, sa pustili za ním. Tiež mali dobré kone, ale kdeže sa tie mohli rovnať Usedomovmu koni. Keď Akovietor zacítil, že ho naháňajú, letel napriek všetkej únave ani strela vypustená z kuše, a nechal ďaleko za sebou rozzúrených zbojníkov. O polhodinu nato vbehol už Usedom do rodnej Vinety a z jeho dobrého koňa padali na zem chuchvalce peny. Kupec zišiel z koňa, ktorému sa od divého behu prudko dvíhali boky, potľapkal ho po spenenom krku a vyslovil slávnostný sľub, že nech by sa mu už akokoľvek vodilo, on nikdy nikomu ani ne predá, ani nedaruje svojho verného Akovetra, nikdy ho nevyhná, čo ako by ostarel, a kým bude kôň nažive, bude deň čo deň dostávať tri miery najlepšieho ovsa. Potom sa Usedom ponáhľal k žene i deťom, a nedal pozor na to, ako opatria koňa. Lenivý sluha nepoprevádzal Akovetra, koľko bolo treba, nepočkal, kým ochladne, a dal sa mu napiť vody. Od toho dňa začal Akovietor chradnúť a upadať, oslabol na nohy a napokon oslepol. Kupec ho veľmi ľutoval a asi pol roka verne plnil svoj sľub, slepý kôň stál v stajni ako predtým a každý deň dostával tri mitry ovsa. Usedom si kúpil druhého koňa, na tom chodieval za svojím obchodom. Po polroku sa mu už zdalo márnotratné dávať slepému, nanič nesúcemu koni každý deň tri mitry ovsa, prikázal, aby mu dávali len dve. Prešiel ďalší polrok. Slepý kôň bol ešte mladý, prichodilo ho dlho kŕmiť nuž začali mu dávať už len po jednej miere denne. Napokon sa kupcovi aj to videlo škoda a prikázal Akovetra vyhnať zo stajne aj zo dvora, aby zbytočne nezaberal miesto. Sluhovia museli slepého koňa vyháňať palicami, lebo sa vzpieral a nechcel ísť. Neborák slepý Akovietor nechápal, čo sa to s ním robí, a nevedel, kde by mal ísť. Ostal stáť za vrátami, spustil hlavu a smutne kýval ušami. Prišla noc, začalo snežiť, ležať na kameňoch bolo slepému koňovi aj tvrdo, aj zima. Nuž niekoľko hodín len stál a napokon ho hlad prinútil, aby si šiel hľadať niečo pod zub. Zdvihol hlavu a ňuchal v povetrí, či nenaďabí aspoň na chlp slamy visiaci z nejakej starej strechy; blúdil kade-tade a ustavične vrážal tu do plota, tu do rohu domu. Treba spomenúť, že vo Vinete, tak ako vo všetkých pradávnych slavianskych mestách, nemali vládcu, obyvatelia mesta si vládli sami. Vždy keď bolo treba o niečom rozhodnúť, zišli sa všetci na námestí. Takéto zhromaždenie, ktoré o všeličom dôležitom rozhodovalo, súdilo aj ukladalo tresty, nazývali snemom. Na námestí uprostred Vinety, kde sa schádzal snem, visel na štyroch koloch veľký snemovný zvon, ktorým zvolávali ľudí na snem. Na tom zvone mohol zazvoniť každý, komu sa stala krivda a kto si žiadal, aby snem jeho vec posúdil a zastal sa ho. Nikdy sa nikto neodvážil zazvoniť podaromnici, lebo vedel, že by ho za to stihol trest. Slepý, hluchý a vyhladnutý kôň blúdil po námestí a naďabil nevdojak na stĺpy, na ktorých visel zvon. Možno sa nazdal, že tu niekde nájde chĺpok slamy, zdvihol teda hlavu; čírou náhodou sa mu dostal do zubov povraz snemovného zvona a on ho začal mykať. Zvon zahlaholil tak mocne, že sa ľudia rýchlo hnali na námestie, hoci bolo ešte veľmi zavčasu, len aby sa dozvedeli, kto sa to tak naliehavo dovoláva ochrany a spravodlivosti. Celá Vineta poznala Akovetra, všetci vedeli, ako zachránil svojmu pánovi život aj čo mu on zato prisľúbil, a veľmi sa začudovali, keď neboráka koňa zazreli naprostred námestia slepého, vyhladovaného, zasneženého, trasúceho sa od zimy. Hneď sa vysvetlilo, o čo ide. Celé mesto zvedelo, že bohatý Usedom vyhnal z domu slepého koňa, ktorý mu zachránil život, a všetci uznali, že Akovietor mal plné právo zazvoniť na snemovnom zvone. Predvolali si na námestie nevďačného Usedoma. Nič nedbali na jeho výhovorky, ale prikázali mu, aby koňa vzal znovu k sebe a do smrti sa oň staral. Jednému človeku uložili, aby dával pozor, či kupec plní rozhodnutie súdu. A rozsudok vryli do kameňa, aby navždy pripomínal túto udalosť.

 Obrázok

Komentár

Táto krátka povesť, pochádza zo zbierky málo známych ruských príbehov  a rozprávok„ Sedemfarebný kvietok“.

Táto krátka povesť, pochádza zo zbierky málo známych ruských príbehov  a rozprávok„ Sedemfarebný kvietok“, určených deťom, na ktorú som náhodou narazil. Napriek tomu, že kniha vyšla v socialistických časoch, podarilo sa do nej zostavovateľovi zaradiť ruskými autormi prerozprávané, málo známe príbehy a povesti čerpajúce zo starých prameňov ruskej ľudovej múdrosti. Rád by som sa podelil s vami o  niektoré príbehy z tejto knižky a zároveň aj o moje postrehy a komentáre k nim.

Prvým príbehom je jednoduché, ale emotívne rozprávanie o slepom koni. Príbeh je svojou formou podobný Ezopovým bájkam, prináša morálne posolstvo o krivde a nespravodlivosti na jednej strane  a obetavosti a spravodlivosti na strane druhej. Okrem svojho morálneho rozmeru ma na ňom však zaujali hlavne historicko-kultúrne súvislosti s dejom spojené, ktoré odkrývajú nový duchovno-spoločenský rozmer celého príbehu.

Časovo by sa dal príbeh zaradiť niekedy do 9. storočia pred dobou vzniku centralizovanej ríše a do predkresťanských čias. Na vtedajšom území Ruska (Ukrajiny)  existovalo veľa prosperujúcich miest a osád, ktoré mali vlastný systém vládnutia, skutočnej priamej samosprávnej demokracie nazývanej aj občina. Občinovy systém spočíval v tom, že všetci ľudia z jednej obce sa zúčastňovali priamo na riadení záležitosti svojej obce. Všetci mali rovnaké práva ( a povinnosti) a najvyšším rozhodovacím orgánom bol snem všetkých obyvateľov obce, ktorý vynášal aj záväzné rozhodnutia a súdy. Tak ako je to v rozprávke spomenuté, každý člen občiny sa mohol v prípade skutočnej krivdy, alebo riešenia nejakého vážnejšieho problému ozvať a obrátiť na snem, čiže na celú obec. Bol to princíp takej veľkej rovnosti, že ešte aj zviera sa mohlo symbolicky uchádzať o spravodlivosť. V starších  časoch, v občine neexistovala ani funkcia starostu a dokonca aj  ženy mali rovnaké práva.  Neskôr asi od doby 3 až 4. storočia n.l už je možné zaznamenať aj existenciu  starešinov  a žrecov, ale tí mali na základe prirodzenej múdrosti hlavne  úlohu radcov.

Tento občinový systém má veľmi starý pôvod a čím ho pozorujeme hlbšie do minulosti, tým mal čistejšiu podobu. Bol viazaný na dávne pôvodné obyvateľstvo Európy z predkeltských čias, ktoré je vlastne oficiálnymi historikmi neznáme a ktoré nazývajú len podľa jednotlivých lokálnych archeologických nálezísk ako napr.“ ľud popolnicových polí, lužická kultúra, púchovská kultúra, latenská kultúra atď “. Už po príchode Keltov a neskôr Germánov tento systém sa zmenil a začalo platiť právo vlády kmeňových náčelníkov a silných vojvodcov. Zároveň vznikom Gréckej a neskôr Rímskej ríše vznikli v Európe úplne iné sociálno-spoločenské vzťah, vzniklo otrokárstvo a neskôr feudalizmus. Aj v rámci starého Grécka, kde v Aténach sa uplatňovala priama demokracia tak z práva rozhodovania boli vylúčení  otroci a  ženy.

V rámci Európy sa tento systém priamej ľudovej demokracie najdlhšie udržal práve v Rusku a na Ukrajine, kde pôvodné predkeltské obyvateľstvo  plynulo do seba asimilovalo perzské Skýtske a Sarmatské kmene. Z tohto splynutia vzniklo vlastné slovanské obyvateľstvo v modernom zmysle, ktoré však etnicky bolo zložené hlavne z pôvodného obyvateľstva.  Mimochodom aj názov mesta Vineta a osobné  meno Usedom, to sú  názvy ukazujúce ešte na pra-perzský pôvod.

Vznikom Kijevskej Rusi a vytváraním centralizovanej feudálnej ríše, občinový systém na vidieku postupne zanikal a to aj z toho dôvodu, že občinový systém bol viazaný na slobodu jednotlivca, čiže nebol možný v otrokárskom ani vo feudálnom zriadení, kde roľník aj s pôdou bol majetkom pána. V Rusku sa určitá forma občinového systému zachovala ešte aj po prijatí kresťanstva v rámci slobodných obchodných miest najdlhšie v starobylom meste Novgorod až do 13. storočia. Pozrime sa bližšie na príklad jeho samosprávy slovami oficiálnych historikov.  

Spôsob vládnutia v Novgorode bol pozostatok starších pomerov a odpovedá piatim plemenám Slovanov alebo piatim pôvodným sídliskám, ktoré postupne splynuli v jeden celok. Novgorodu nevládol knieža, ale niekoľko ľudových zhromaždení zvaných veče pre každú z piatich mestských častí jedna. Toto zhromaždenie rozhodovalo o všetkých dôležitých otázkach života mesta, respektíve mestského štátu: schvaľovalo zákony, navrhovalo arcibiskupov, dosadzovalo a odvolávalo mestských hodnostárov, rozhodovalo o otázkach vojny a mieru, o vyrubovaní a platení daní a podobne. Z Novgorodského letopisu sa dozvedáme, že veče malo dve „snemovne”: Vjatšii alebo tiež  Starěšii — to boli najbohatšie vrstvy, šľachta a bojarstvo, Мenšii— boli zástupcovia stredných vrstiev. Na čele mesta stál sovet gospod (tj. rada pánov), predsedom rady bol vladyka, býval ním biskup neskôr arcibiskupa (v dobe závislosti knieža). Ďalšími členmi rady boli: posadnik (starosta), tysjačnik, ktorý sa staral o súdy a bezpečnosť mesta a predstavení jednotlivých mestských štvrtí. Táto rada mala výkonnú moc a pripravovala zákony a návrhy pre mestské zhromaždenie veče. Okrem toho sa každá pjatina delila na dve sotni, ktoré spravoval sotskij. Sotni sa nakoniec ešte delili podľa ulíc, ktoré tvorili najnižšiu správnu jednotku a všetky tieto správne jednotky mali i svoje veče. Takto dostal starý prvok kmeňovej demokracie novú podobu v ostrom protiklade s feudálnym zriadením Kyjevskej rusi. Novgorodský letopis výstižne zachytáva tento postoj: „nemáme knieža, ale len Boha, pravdu a svätú Sofiu”. 

Tento spôsob vládnutia v Novgorode už nebol taký čistý a priamy ako v rozprávke spomínanom slovanskom meste Vineta, ale stále to bolo v porovnaní s rannofeudálnou Európou obrovský rozdiel. Novgorod bolo jedno z najprosperujúcejších a najväčších miest Európy. Samozrejme neskôr bola jeho nezávislosť kruto potlačená Ivanom Hroznym a tým skončil definitívne v Rusku občinový systém vládnutia aj keď znovu sa určitá forma slobodnej samosprávy objavila potom v 16 a 17. storočí u kozákov, ktorí dostali od cárov určité práva a privilégia.   

Keď sa na tento občinový systém pozrieme z hľadiska sociálnej trojčlennosti, čiže ideálov slobody rovnosti a bratstva boli v starých predkresťanských slovanských občinach, tak ako je to znázornené aj v meste Vineta, naplňované hlavne ideály rovnosti a bratstva. Ideál rovnosti spočíval v absolútnej rovnosti pred zákonom, v rovnakej spravodlivosti pre bohatých aj chudobných. Pričom zákonom v starom zmysle bol nepísaný morálny kódex správania, uznávaný celou komunitou a darovaných ľuďom formou inšpirácie z vyšších svetov prostredníctvom starých múdrych slovanských bardov, tiež nazývaných aj znachormi (mudrc, čarodejník). Ideál bratstva spočíval vo vzájomnej hospodárskej pomoci a spolupráce celej komunity,  všetci sa delili o pomoc a poznatky a do zavedenia peňazí v 8-9 storočí existovalo všade  nepeňažné  hospodárenie založené na vzájomnej výmene služieb alebo tovarov. Systém „ja pomôžem tebe ty mne“, bol podobný aj  dnešnému systému LETS, používanému v niektorých malých komunitách, kde ľudia môžu za služby druhých platiť svojou prácou alebo nejakou znalosťou v určitých vzájomne zúčtovateľných jednotkách práce. Iným prvkom ideálu bratstva bol systém cechov, prostredníctvom ktorých sa remeselníci združovali do spoločných spolkov a vzájomne si pomáhali, udržiavali kvalitu a normy svojich výrobkov. Tento systém, ktorý bol svojim spôsobom opakom kapitalizmu voľnej súťaže vlastne zostal zachovaný až do nástupu modernej industriálnej spoločnosti.

David Sulík

 

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.