Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Letný slnovrat

26. 7. 2009

Vajano – sviatok letného slnovratu 

Naši predkovia rozlišovali len dve ročné obdobia. Termín jar označoval celú teplejšiu polovicu roka a zima zasa tú studenú. Slovo leto znamenalo rok, obdobie od jari do jari. Až neskôr sa vyčlenilo leto a jeseň ako samostatné ročné obdobia. Preto aj ľudové obyčaje vrcholia v čase letného slnovratu 21. júna a ďalšie sa hromadili až do obdobia zimného slnovratu 21. decembra.

Letný slnovrat bol pre Slovanov najvýznamnejšou udalosťou roka, pretože naši predkovia si ctili Slnko ako zdroj života na Zemi. Od Slnka závisela úroda na poliach, podľa neho a jeho brata Mesiaca sa určoval čas. Poslaním slnovratových tradícii a zvykov bolo magicky zaistiť zdarný priebeh leta a proces zrenia s dostatkom vlahy (kúpanie), tepla (motív ohňa) a plodivej sily (sexuálna uvoľnenosť).

Letný slnovrat bol od nepamäti sprevádzaný obradmi motivovanými kultom Slnka a ohňa. Slávnosti letného slnovratu svojou veľkoleposťou a hlavne kolektívnym charakterom boli u Slovanov najvýznamnejšou udalosťou roka. Pramene grécke, arabské, byzantské a ďalšie charakterizujú Slovanov ako uctievačov Slnka. Arabský cestovateľ Masúdí v desiatom storočí napísal, že niektorí Slovania sú kresťania a niektorí pohania a k týmto patria uctievači Slnka. Ibrahím Vesif o niečo neskôr po Masúdím skonštatoval, že Slovania, ktorí sa zriekli kresťanstva majú jednu zo siedmych najväčších slávností oslavu Slnka. Začiatkom júna roku 1128 videl u pomoranských Slovanov bamberský biskup Oto veľkú slávnosť so spevom a tancami. Pravdepodobne slnovratové slávnosti. Byzantský autor Chalkondylas napísal v pätnástom storočí, že v Prahe len nedávno prestali uctievať Slnko a oheň.

Oheň

Základnou zložkou zvykov bol oheň predovšetkým vatry, okolo ktorých spievali, tancovali a oheň preskakovali nielen mládež, ale aj ženy a muži. Predstavu o klesaní Slnka z vrcholu nebeskej klenby vyjadrovali kolesá spustené z vrchov do dolín. Na oslavu letného slnovratu sa kládli tzv. Jánske ohne (4 vatry sa rozložia na všetky svetové strany - cez ne sa potom skáče a ten koho oheň nepopáli je duchovne čistý).

V starších dobách patrilo k týmto slnovratovým oslavám aj tancovanie v pahrebe (dodnes sa to zachovalo u Bulharov). Oheň mal ochrannú funkciu - liečil choroby, zapudzoval škodlivé sily, chránil pred zlými démonmi.  Pálenie vajanskych ohňov bolo podmienené počasím, pretože malo zmysel privolávania dažďa a premoženia „noci“ skorým ranným svetlom slnka. Ešte v 19. storoč dievčence privolávali dážď- zakladali ohníčky týždeň pred Jánom, na Jána a týždeň po Jánovi. Oheň udržiavali po celú noc, bola najkratšia. V domácnostiach sa pre znovuzrodenie Slnka skoro ráno roznietil tzv. živý oheň a to prastarým spôsobom, trením dvoch kusov dreva, neskôr aj kresaním ocieľky o kremeň  So slovenskej etnografie je známe že dievčatá a chlapci začínali včas zbierať staré opotrebované metly, pred Jánom ich namáčali do živice a kolomaže a odnášali za dedinu na kopec.  Mladí po zotmení išli hore kopcom s horiacimi fakľmi, ktoré vyhadzovali nad seba a chytali.Alexander Rudnay v roku 1786 odsudzuje pohanské obyčaje, starú ľudovú tradíciu, ktorá napriek katolíckemu náboženstvu pretrvávala a ešte na začatku nášho storoča v deň Jána mali ohne na vŕškoch symboliku slnka. Na vysoký stĺp pripevnili otáčavé koleso a na koleso povešali nádobky z kôry naplnené živicou, ktorú zapálili. Roztočené koleso ako symbol slnka vyprskovalo lúč. K páleniu jánskych ohňov si ľudia vyberali kopce s holým vrchom, aby nedošlo k požiaru. V nížinách zapaľovali ohne na stĺoch a vatry na voľnom obecnom priestranstve, na panstve, či námestí mesta. Rovnako aj popol zo slnovratových vatier ukrýva v sebe čarovnú a posvätnú symboliku. Popol z takéhoto ohňa sa používal na rôzne veštecké praktiky a i hospodári si z neho odnášali a zakopávali do svojich polí na ochranu a vitálnosť zeme.

Voda

S vodou - protikladom ohňa - sa spájalo mnoho slnovratových zvykov a tradicií. Večer resp. v noci sa kúpe v pozemských vodách slnečné božstvo a kto sa umyje takouto vodou získa trocha sily slnečného boha Dažboga.  Tieto kúpele majú aj očistné funkciu, chránia od rôznych neduhov. S tečúcou vodou a rosou súviseli zvyky zamerané na privolanie dažďa, zabezpečenie zdravia ako aj otázky osobného života v blízkej budúcnosti. Na Horehroní kúpali v jánskych bylinách malé deti, aby boli po celý rok zdravé a chránené pred urieknutím. Rovnako aj na východnom Slovensku bol veľmi rozšírený zvyk obradného kúpania sa na Vajano.  

Rituálne sprievody a  obetovanie figurín /smrť prinášajúca nový život/

Typickým rituálnym zvykom na letný slnovrat bolo aj strojenie a pochovávanie slamenej figuríny , ktorú nazývali podľa krajových zvyklostí východných Slovanov Kupalo, Kupajlo, Marena, Jarilo, Kostroma, u Bulharov German, Kalojan a pod. Často ju predstavoval živý človek a spájala sa s veštením. Napríklad ruské Kupajlo predvádzala dievčina rozdávajúca so zaviazanými očami pripravené vence dievčatám, ktoré okolo nej tancovali. Čerstvé vence veštili šťastné manželstvo, zvädnuté nešťastné. Podobne sa bavili bieloruské dievčatá, ktorých Kupajlo predstavovala nahá dievčina ozdobená iba kvetmi. V iných krajoch symbolizovala Kupajlo kvetmi ozdobená figúra z vŕbového dreva a prútia, okolo ktorej dievčatá tancovali a o ktorú nakoniec zviedli boj s chlapcami. Zápas zvyčajne skončil roztrhaním figúry. Zvláštnou obdobou týchto zvykov bol východoslovanský Jarilo. Bol vyslovene mužskou figúrou so zdôraznenými pohlavnými znakmi. Koncom júna ho za doprovodu pohrebných piesní a náreku žien pochovávali do hrobu vykopaného na poli. Zmyslom tohto agrárneho kultu -silne pripomínajúceho podobné staroveké slávnosti na počesť umierajúcich božstiev Adonisa alebo Osirisa - bolo preniesť magické sily plodnosti, ktoré figúra Jarila predstavovala, do zeme a zabezpečiť tak jej úrodnosť.

 

Noc plná čarov


Pretože slnovrat a deň narodenia sv. Jána Krstiteľ pripadajú takmer na rovnaký deň cirkvi sa hodilo spojiť tieto dve udalosti a takto chcela potlačiť pohanské oslavy. Nebola však príliš úspešná - ľudia stále verili a veria predkresťanskej mytológii a proroctvám. Pôvodne to bola noc plná čarov a mágie, radosti z rastu rôznych plodov a ohne sa zapaľovali na počesť slnečného boha. V rozprávkach sa počas tejto noci otvárajú tajomstvá hôr, ukazujú sa poklady a všetky tajomné bytosti - víly či škriatkovia tancujú, aby ukázali cestu k nim. A vraj je možné porozumieť aj reči zvierat... Rastliny, ktoré kvitnú na Jána, majú liečivý a čarodejný účinok. Tradovalo sa, že na Jána pred východom slnka ohlasuje každá rastlina ľudskou rečou, akú chorobu lieči. Človek mal mať šťastie, ak na Jána, po našom Dažboga chytil svätojánsku mušku a nosil ju pri sebe. Kto chcel mať„špirka", ochrancu a pomocníka, mal nosiť pod ľavou pazuchou vajce od černej sliepky, znesené počas svätojánskej noci. O polnoci kvitlo aj čertovo rebro /papradie/, ktorého kvet prinášal šťastie a robil človeka neviditeľným. Papradie označovalo aj miesta zakopaných pokladov; horeli nad nimi belasé plamienky, tie si nemal človek pomýliť so svetlonosmi, ktorí vábili hľadačov pokladov do močiarov alebo konopných močidiel. Magické číslo deväť sa prenieslo aj do slnovratových tradícii. Keď dievča nazbieralo liečivé rastlinky z deviatich lúk a dalo si ich pod vankúš na noc, do rána sa jej snívalo s tým, koho si raz vezme za muža.

 

Noc lásky, vášne a neviazanosti

Charakteristickým znakom letných slávností bola obradná pohlavná promiskuita, ktorá svojim poslaním zapadá do kontextu celého rituálu a jeho magického cieľa. V ruských kázaniach sa sťažnosti na smilstvá („bludy“), akých sa pri týchto slávnostiach dopúšťajú nielen chlapci a dievčatá, ale aj ženatí muži a vydaté ženy, objavujú od 11. storočia nepretržite až do novoveku. Slovo sv. Jána Zlatoústeho k tomu hovorí: „...žena sa pri takomto plese zve ženou satana a milenkou diabla. Pretože žena je pri plese ženou mnohých mužov a hanbou je manželovi s takou ženou sa spojiť A muži? Po pití začnú tance a po plese začnú smilniť s cudzími ženami aj so sestrami. A dievčatá pritom strácajú panenstvo...“ Samozrejme nemožno sa spoliehať na objektívnosť kresťanských prameňov, ktoré sú do istej miery zavádzajúce. Výskyt erotických prvkov však nie je ničím nezvyčajný, pretože erotika doprevádzala náboženské slávnosti aj iných národov. Známe sú napríklad staroveké maškarády a orgie pri slávnostiach Adonisa, Venuše, Kybély, Isidy, počs slávností slnovratu v starej Indii a ďalšie. Človek v nich prežíval rozmach prírodných síl sám v sebe, poddával sa im v nábožensky chápanom úkone, ktorý bol oslavou i magickou zárukou plodnosti polí, zvierat a ľudí. Na konci citovanej state zo Slova sv. Jána Zlatoústeho je veta: "A dievčatá pritom strácajú panenstvo", to by mohlo podporovať teórie niektorých bádateľov, ktorí predpokladajú, že na letný slnovrat sa konali prechodové rituály mladých dievčat - panien.

Kult slnka

Na záver by som rád ešte povedal niečo málo o posvätnosti Slnka nielen u Slovanských kmeňov. Kult slnka je dokázaný u mnohých Indo – európskych národov. Špeciálnu pozornosť mu venovali napr. starovekí Iránci, Peržania, ale rovnako veľkej úcte sa tešili solárne božstvá aj u Skýtov, Sarmatov, Rimanov i Grékov. Kult slnka bol však obľúbený aj u neindo- európskych národov, hlavne v Egypte ale aj u mnohých ázijských národov.  V Amerike sa solárne kulty rozvinuli v Peru a v Mexiku.

 

V prípade Slovanov je ťažké jednoznačne prisúdiť stupeň dôležitosti slnečného kultu, ale podľa dochovánach písomných zmienok bolo postavenie slnečných božstiev vysoké.  Je možné, že „solarizácia“ náboženstva bola významnejšia u východných Slovanov vzhľadom na to, že mali bližšie kontakty so Severo – Iráncami. Akokoľvek, sú dôkazy, že kult Slnka hral veľmi dôležitú časť slovanskej viery.  

 

Zvyk tzv. pozdrav Slnku bol ešte v novoveku spomínaný po celom Rusku, Ukrajine i Bielorusku, menej často u južných a západných Slovanov. Spoľahlivé stredoveké pramene východných Slovanov spomínajú vidiecky zvyk klaňania sa juhu (Slnku) na poludnie.  V Nemecku, v oblasti, kde žila srbská menšina dedinčania vždy pozdravili Slnko pred tým, než vstúpili v nedeľu do kostola. Na západnej Ukrajine bola známa kliatba: Nech ťa Slnko zahubí!. Chorváti vraveli: Nech sa Slnko pomstí za mňa. V niektorých slovanských krajoch bolo za kresťanských čias nazývané slnko tvárou boha alebo Božím okom. Je to možno ozvena starobylého indo – európskeho konceptu, kde Slnečné božstvo Surja je nazývané okom Varunua. (Varuna - vševedúci a vševidiaci, boh neba a vodstiev, panoval védskym božským bytostiam.)

 

V Slovanskom folklóre, najmä v rozprávkach je mnoho náznakov o uctievaní Slnečného božstva. Veľmi rozšírená bola predstava, že Slnko prebývalo na východe, v krajine večného leta, v paláci zo zlata. Ranné a večerné žiary boli asociované so Slnkom a boli pokladané za dve ženské (panenské) démonické bytosti: ranná Zora a večerná Zora. Zori stáli na oboch stranách slnečného trónu, jedna po ľavici Slnka a druhá po jeho pravici. Ranná Zora otvárala bránu zlatého paláca keď Slnečný kráľ začínal svoju celodennú púť po nebi, zatiaľ čo druhá Zora, večerná, zatvárala bránu paláca, keď sa Slnko večer vrátilo. 

 

Slávnosť letného slnovratu sa síce podarilo kresťanskej cirkvi prekryť sviatkom Jána Krstiteľa (23. - 24. júna), ale až do dnešných čias sa vyznačujú tzv. oslavy sviatku sv. Jána Krstiteľa mnohými výrazne pohanskými zvykmi a tradíciami. Forma a obsah tohto sviatku sa počas stáročí v mnohom zmenili, mnoho sa toho stratilo vo víre nemilosrdného času ale veľa zvykov a tradícii našich pradedov sa podarilo zachrániť. A vďaka tomu tradícia nezanikla, pokračuje a svarga - kolo života sa naďalej pomaly ale vytrvalo otáča. Mnohí už zabudli. Veľa slovanských synov a dcér už nepočuje, nerozumie posvätnej reči všehomíru. My čo sme dnes tu patríme k tým ktorí počúvajú, k tým ktorí pomáhajú udržiavať posvätný Svarogov oheň a ja verím že po nás prídu ďalší verní strážcovia ohňa, ktorí nedovolia aby vo večnej zime chaosu uhynul slovanský dub.

 

Budislav

 
Reklama