Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Dušičky_Zádušnice

2. 11. 2009

Dušičky/Zádušnice

Sú súčasťou náboženského fenoménu zvaného manizmus. Manizmus(uctievanie mŕtvych) hrá veľmi dôležitú úlohu v  rodnoverií. Podobne ako animizmus patrí k najstarším náboženským stupňom. Podľa niektorých religionistov je práve manizmus prvou formou náboženstva na našej planéte. Manizmus sa rozvíjal v podmienkach patriarchálneho života starých Slovanov a je spojený s kultom predkov, s rôznymi predstavami o ich osožnosti a škodlivosti a ich uctievaní. Naši predkovia si nesmierne ctili a (zároveň sa aj báli) svojich mŕtvych a na ich počesť vykonávali niekoľkokrát do roka ďakovné, spomienkové a oslavné obrady.  Pred príchodom kresťanstva naši predkovia verili v kolobeh životov a smrtí. Tak ako ostatné prírodné náboženstvá a filozofie aj slovanský svetonázor pokladal život i smrť za konečné a neustále sa opakujúce časti cyklu. Smrť sa oslavovala rovnako ako život.

Naši predkovia, duše mŕtvych sú s nami i po i ch smrti. Chránia nás alebo nám škodia, v závislosti od toho ako sa my k nim chováme. Manizmus je viera v nesmrteľnosť  ľudskej duše. Hovorí, že len vďaka tým, čo tu boli pred nami jestvujeme my. Manizmus je hlavne o rodinných, pokrvných putách, ktoré ani smrť nerozdelí. Rodina v ponímaní rodnoveria nie je len najbližšia rodina (rodičia, súrodenci, starí a prastarí rodičia atď.).

Obrázok

Rodinné, pokrvné puto rodnovrec zdieľa i s dávnymi predkami, ktorých nikdy nestretol, no predsa cíti ich prítomnosť, v sebe i rodnej krajine.  S našimi mŕtvymi, známymi či neznámymi, blízkymi či vzdialenými nás spája krv, jazyk, zem a kultúra.

Súčasný termín dušičiek má svoj pôvod u Keltov, ale je dosť pravdepodobné, že obdobný  sviatok mali aj iné etniká starej Európy. U Keltov je dochovaný sviatok Samhain. Je to prvý  zo štyroch hlavných slávností, najvýznamnejší  Keltský sviatok. V tento deň sa súčasne oslavujú začiatok zimy i keltský nový rok. Kelti verili, že za Samhainovej noci sa prepoja dva svety - svet živých a svet mŕtvych. Kelti zapaľovali na poliach a lúkach ohne v nádeji že sa prídu mŕtve duše ohriať k ohňom a dajú obyvateľstvu pokoj.  Tento sviatok bol v Európe taký zakorenený že kresťanská cirkev bola nútená ho prijať a teda christianizovať. V roku 608 nastupuje na pápežský stolec Bonifác IV. Od cisára Fokasa dostáva na želanie dar - pohanský chrám Panteón, ktorý premieňa na Chrám Panny Márie a Všetkých Svätých Mučeníkov. Jeho zámerom bolo zbaviť územie pohanských zvykov a pre obdobie Samhainu vytvoril nový sviatok ako náhradu. Samotná tradícia uctievať všetkých zosnulých sa zaviedla až v roku 998. Avšak až do 16.stor. naši predkovia slávili paralelne oba sviatky, Samhain i Dušičky.

Dušičky v slovanskom regióne však v sebe nesú aj prvky sviatku na počesť mŕtvych, ktorí sa nazýval zádušnice. Staroslovanské zádušnice sa konali obvykle 4 x do roka, po prvý krát 40 dní po pohrebe.  Prvým sviatkom bol deň úmrtia zosnulého a ostatné sa zrejme svätili na slnovraty a zrejme aj na sviatok Velesa, boha podsvetia.  Zádušnice prebiehali podobne jako tryzna hodovaním a pitím nad hrobmi mŕtvych. Arabský spisovateľ Ibn Rosteh zapísal nasledujúce vety: Keď ubehne rok od smrti, vezmú 20 džbánov medu a vydajú sa s nimi na pahorok (t.j. na mohylu). Zhromaždí sa tam rodina zosnulého, jedia tam a pijú a potom sa vzdialia. Súčasťou zádušníc boli aj rôzne hry s maskami a predstierané súboje. V Rusku sa na zádušnici pripíjalo najprv na počesť mŕtvych, potom na boha Roda a jeho spoločníčok Rožaníc (sudíc). Pripíjanie Rodovi zrejme súvisí s predstavou, že mŕtvy sa znovuzrodí pre život na onom svete.

Budislav

 
Reklama