Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Svätojanske ohne na Slovensku

Ohne na oslavu slnca — teda i oheň svätojanský — zapalovaly sa pôvodne pomocou kremeňa a ocielky, poťažne ešte driev trením dvoch kusov dreva, čo mohli urobiť len poctiví mládenci. Zvyk tento zachoval sa doposiaľ v Novohrade a v Báčke, kde zapaľujú ho tak menovite pastieri. Vo vrchovatom vidieku baraňarskej župy (v dnešnej Maďarii) v predvečer sv. Antona obecný sluha chodí s prísnym rozkazom po dedine, že na druhý deň ráno (13. júna) nikto nesmie zapáliť sirku alebo si doma ohňa naklásť — do „Nového ohňa“. Ono by sa vtedy nikto aj bez rozkazu neopovážil tento zvyk prestúpiť.

ohen.jpg

Na sv. Antona ráno na svitaní sijdú sa chlapci z celej dediny a na nejakom kláte z tvrdého dreva začnú mäkkým polenom trieť. Niekdy trápia sa viacej hodín, kým následkom trenia nejaká iskra vyletí. Na to strežie už s práchnom 14 — 16-ročný šuhajec, o ktorom predpokladajú, že jeho poctivosť je bezvadná, aby zachytil iskru. Ak je šuhaj skutočne panenský tak práchno mu hneď začne horeť, ktoré vstrčia do hrste slamy a túto ovievajú s ním do tých čias, kým nevzplanie „nový oheň“.

Ak ale ich voľba šuhaja bola mýlna musia procedúru s iným šuhajom znovu začínať. Novým ohňom potom zapália po predku už pripravenú hranicu, na ktorej si najprv zapália všetci mužskí svoje fajočky; hneď prichádzajú z každého domu ženy a zpod zásterky vyťahujú si hrnčeky, do ktorých si naberajú žeravého uhlia, aby s ním doma spravily si ohňa. Nato konečne z vyhorenej hranice žeravé uhlie rozhádžu pred mostom po celej širine cesty a cez toto tri razy preháňajú dedinský statok (dobytok), aby im mor ani nič zlého nepoškodilo.


Pavol Socháň: Svätojanske ohne na Slovensku

 
Reklama