Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


O príčinách konfliktu kresťanstva a tradičnej slovanskej (európskej) viery

3. 5. 2011

Otvorený prístup archaických náboženstiev k cudzím vplyvom naznačuje, že pre pohanov nebolo problémom prípadné prijatie kresťanského Boha a jeho následné začlenenie do domácej božskej hierarchie. Problém vznikal až v súvislosti s nárokom na jeho jedinečnosť, čiže na jeho monoteistické postavenie. Zrieknutie sa všetkých iných bohov, tak ako to vyžadovali krstné sľuby, opakujúce striktné posolstvo prvého prikázania – „Nebudeš mať iného boha okrem mňa“, hrozilo nielen zánikom sveta starých božstiev, ale vôbec zánikom celého sveta, tradičného, nadčasového poriadku, ktorým sa riadilo spoločenstvo odjakživa a prostredníctvom ktorého tvorilo pokrvnú jednotu so svojimi predkami. Archaické spoločnosti totiž nerozlišujú medzi „sakrálnym“ a „profánnym“, medzi „náboženským“ a „svetským“, sacrum preniká celým životom spoločenstva a dáva mu význam. Jednotlivé ľudské aktivity nemajú význam samé o sebe, ale ho nadobúdajú tým, ako sa podieľajú na transcendentnej realite, ktorá ich presahuje. Vesmír, príroda a ľudská spoločnosť tvoria jeden celok, navzájom sa prelínajú a majú spoločnú vonkajšiu hranicu. Preto akákoľvek zmena v jednej z častí tohto celku ohrozuje všeobecne jeho ďalšiu stabilitu. V tomto zmysle môžeme lepšie porozumieť vážnosti obáv, aké prežívali pohanskí Prusi z prítomnosti svätého Vojtecha, ktorý ich nabádal zavrhnúť tradičné obrady: „Kvôli takýmto ľuďom naša zem nedáva úrodu, stromy neplodia, staré zvieratá hynú a nové sa nerodia. Odíďte rýchle z nášho územia, lebo ak sa čo najskôr nevzdialite, zahyniete po krutom mučení biednou smrťou.“. Dramatickosť celej situácie pre celé spoločenstvo stupňujú dokonca hrozby pre tých príslušníkov, ktorí svätca priviedli a sprevádzali po krajine: „Tým potom, ktorí sídlili pri vstupe do kráľovstva a dobrých cudzincov pustili až na toto miesto, vyhrážali sa smrťou: soptiac hnevom sľubovali, že im zapália domy, rozdelia si ich majetok a manželky a deti predajú.“. Podobne agresívnej odozvy sa ušlo i českému kniežaťu Bořivojovi po návrate z Moravy, kde spolu so svojimi družiníkmi prijal krst a s ním aj nový, kresťanský zákon. Zapudenie „otcovských mravov“, reprezentujúcich všeobjímajúcu tradíciu, ho stálo vyhnanstvo, dokonca bezmála by bol prišiel o život.

Úryvok zo štúdie: Rastislav Kožiak - Christianizácia vo včasnom stredoveku

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

hmmmmm

(Budislav, 4. 5. 2011 14:10)

ďakujeme za pozítne ohlasy na článok, hoci nie je autorský. Hej, tá pasáž, ktorú citoval Stanislav sa aj mne veľmi páči. Čo sa týka tvojho komentáru Dragovid, nemyslím si, že "pohania" vyzerajú v článku ako "tí zlí". Pozorní a vnímaví čitateľ si predsa musí všimnúť, že ich agresia voči krestanstvu nie je útočná, ale obranná. Bránia svoje tradície, posvätné duchovné dedičstvo zdedené po predkoch. Na druhej strane, autor upozornuje v úvode, že pohania boli dosť tolerantní a otvorení novým duchovným smerom, božstvám. Búrili sa však, keď stúpencovia "nového Boha" hanili či dokonca zakazovali uctievanie starých Bohov. Chránili si to "svoje" a to je podla mňa úplne prirodzené. A čo sa týka tvojich otázok. Ja som za to aby sme zabudli na staré krivdy a sústredili sa na prítomnosť a budúcnosť, na pretrvanie viery našich praotcov a pramatiek. A ci môžeme byt príkladom? To nezaleží na nás, či sa staneme pre niekoho príkladom, každý si sám vyberá svoju cestu. A nehladme na seba ako na spasiteľov sveta, ktorí zachránia prehnitú spoločnosť. Kráčajme si mi len pekne po svojom chodníku. Sústreďme sa na svoje kroky, to je to najdôležitejšie. Ak do toho dáme všetko, som presvedčený o tom, že sa nájdu tí čo budú kráčať v našich šľapajách.

hej dobrý článok

(Dragovid, 4. 5. 2011 9:18)

presne ten odsek ma tiež zaujal čo Stanislava, je to pekne napísané. Akurát ak si tentno článok prečíta kresťan tak nadobudne pocit že aký boli pohania zlý a pritom oni sú tí dobrí. Lebo sa tu nespomína čo robili kresťania. Ale pre človeka znalého veci to nieje problém. Myslím že je tiež nezdravé sa tváriť že pohania boli chudáčikovia čo ich tu drvili kresťania, lebo aj my sme im to často tvrdo odplácali, hoc nakoniec sme boj prehrali na 1000 rokov. Otázka znie čo s tým teraz? Vrátime sa k boju a budeme vraciať staré krivdy, alebo sa posunieme niekam ďalej a pôjdeme príkladom? Lebo myslím že pre súčasnú skostnatenú a prehnitú spoločnosť skutočne môžeme byť príkladom.

Výborne povedané

(Stanislav, 3. 5. 2011 23:55)

"Archaické spoločnosti totiž nerozlišujú medzi „sakrálnym“ a „profánnym“, medzi „náboženským“ a „svetským“, sacrum preniká celým životom spoločenstva a dáva mu význam. Jednotlivé ľudské aktivity nemajú význam samé o sebe, ale ho nadobúdajú tým, ako sa podieľajú na transcendentnej realite, ktorá ich presahuje. Vesmír, príroda a ľudská spoločnosť tvoria jeden celok, navzájom sa prelínajú a majú spoločnú vonkajšiu hranicu."

Toto je perfektne povedané-napísané. Už dlho som hľadal slová ako to niekedy vysvetliť niektorým ľuďom...možno ešte viac polopate...