Choď na obsah Choď na menu
Reklama
Reklama
 


Postoj človeka k matke prírode – o tom aký bol, aký je a aký by mohol byť

22. 4. 2016

Pri príležitosti Dňa Zeme uverjňujeme tematický článok, ktorý pôvodne vyšiel v časopise Kresadlo 1/2011. Prajeme znepokojujúce a o to viac podnetné čítanie/zamyslenie inšpirujúce k skutkom.

_________________________________________________________

Vzťah moderného človeka a prírody je dosť narušený a nebojím sa ho prirovnať k manželskej kríze. „Pokazenému“ manželstvu môže napomôcť psychológ či iná kompetentná tretia osoba. V prípade krízy vzťahu človek – príroda by sa nám možno tiež zišiel pohľad takejto tretej osoby, pozorovateľa zvonka. Keďže takýto poradca žiaľ nejestvuje musia si to títo dvaja vyriešiť sami. Ideálnym riešením konfliktu medzi ľuďmi je priamy rozhovor, samozrejme musí byť vôľa na oboch stranách. Na prvý pohľad to vyzerá tak, že táto terapia je v prípade vzťahu človek- príroda nemožná, pretože príroda je nemá. To je však omyl, nie je nemá, len hovorí iným jazykom, ktorému by sa mal moderný človek naučiť. Vlastne stačí sa „len“ rozpamätať a znovuobjaviť túto schopnosť v kolektívnej pamäti ľudstva. Ono to samozrejme nie je žiadna „brnkačka“, je mnoho teoretikov a málo praktikov. Ale vráťme sa k hlavnej téme a to ku vzťahu.

Človek – stred vesmíru?

Veľmi dôležitý je okrem dialógu aj postoj voči druhému. Väčšina ľudských vzťahov je založená na dominantno – submisívnom princípe. Niekto je skrátka hore a iný zas dole. Príroda a človek sú ako matka a dieťa. Parodox je, že dieťa - človek prerástlo svoju matku - prírodu resp. človek má ten dojem, že on je ten dominantný, ten ktorý vie najlepšie čo je dobré pre neho i pre prírodu. Bázeň, rešpekt či úcta voči matke sa kamsi stratila a na krátky čas ožíva len vo chvíľach kedy sa matka hnevá (prírodné kataklyzmy). Človek si udelil honosný titul „koruna tvorstva“ a dokonca si začal namýšľať, že on je stredom vesmíru okolo, ktorého sa všetko točí.

Odborne sa tomuto „kolotoču“ vraví antropocentrizmus. Antropocentrizmus sa vyvinul na začiatku renesancie, kedy sa označoval ako humanizmus, ako postoj, pre ktorý je človek meradlom všetkých veci. Obsahuje vieru v ľudskú všemohúcnosť a sebestačnosť, ktorá nepriamo prispieva k posudzovaniu prírody ako obyčajného nástroja ľudskej vôle a prostriedku na dosiahnutie vlastného blaha. „Antropocentrik“ síce prírodu chráni avšak zo zištných dôvodov (prírodu vníma de facto ako svoj majetok, ktorý treba chrániť).  Druhým kameňom úrazu je, že nerešpektuje suverenitu prírodného sveta, dokonca má pocit, že ON vie prírodu riadiť lepšie ako príroda sama.

munching-on-the-planet.jpg

 

Všetci sme na jednej lodi

Opakom antropocentrizmu je kozmocentrizmus. Ten hovorí, že svet je hodnotou samou o sebe. Podľa tejto filozofie svet nemožno vysvetľovať človekom, ale naopak, človeka treba vysvetliť svetom a vymedziť mu v celku svetového diania takto odvodené miesto. Čo je však najdôležitejšie, človek – kozmocentrik sa cíti byť súčasťou prírody a jeho ideálom je snaha žiť v mieri a symbióze s prírodou, pričom do prírodného sveta zasahuje veľmi šetrne, nepoučuje prírodu, ale naopak učí sa od nej. Od kozmocentrizmu je len krôčik k biocentrizmu a filozofii, ktorá propaguje biocentrizumus a tou je hlbinná ekológia. Biocentrizmus resp. hlbinná ekológia hlása, že všetky živé organizmy na Zemi majú rovnaké právo na život a dobré životné podmienky. Človek podľa biocentrickej etiky nie je dominantný, ale je integrálnou súčasťou sveta, vesmíru, prírody.

Hmm, neviem ako vám, ale mne je tento postoj resp. spôsob spolužitia prírody a človeka povedomý. Hlbinná ekológia (kozmocentrizmus, biocentrizmus) vlastne prekladá do reči modernej vedy prastaré koncepty archaických prírodných náboženstiev a svetových mystík. Ako sa vraví, všetko tu už bolo, len možno v inej podobe. Samozrejme biocentrizmus či kozmocentrizmus našich predkov bol odlišný od toho, o ktorom hovoria stúpenci hlbinnej ekológie. Naši predkovia pestovali s prírodou vzťah, ktorý možno nazvať veľmi úctivým obchodným partnerstvom. Háje, stromy, rieky či hory boli predmetom kultu, posvätnej úcty. Ale nebolo to len o náboženstve. Človek žil bližšie k prírode a tým pádom mu samozrejme bola bližšia, ten odstup medzi ľudským a prírodným svetom nebol tak veľký ako je tomu dnes. Za takých životných podmienok nebolo až také ťažké žiť v zásadách „hlbinnej ekológie“.

Oveľa ťažšie to má dnešný mestský človek, ktorí žije odlúčený od „divočiny“ a prírodné cykly vníma len ako obdobie, kedy treba zmeniť šatník. Svoj podiel na odcudzení a desakralizovaní prírody nesie aj veda. Príroda už nie je zahalená takým hrubým rúškom tajomna ako tomu bola v staroveku či stredoveku. Veda nám odpovedala na mnohé otázky začinajúce sa opytovacím zámenom „Ako?“ a tie odpovede sú naoazaj fascinujúce. Mnoho ľudí však kvôli tomu stratilo rešpekt a (posvätnú) úctu voči prírode, pretože úcta je často len prezlečeným strachom a úžasom. Pokial ľudstvo nevedelo ako vzniká búrka triaslo sa strachom a zároveň s obdivom a nábožnou bázňou hľadelo na toto veľkolepé nebeské divadlo. Nebáli sa búrky, báli sa skôr toho čo ju spôsobuje. Veda mnohých presvedčila, že niet sa čoho báť, že hromovládca je len smiešna báchorka našich nevedomých predkov.

ecoego.jpg

Staré pravdy, nové cesty a osobný „aktivizmus“

Ako teda z kola von? Nemôžme sa predsa vrátiť do starobylých čias, ktoré ja nazývam „detstvo ľudstva“. Predstierať, že „nič nevieme“ by bolo hlúpe, tadiaľ cesta nevedie. Musíme sa snažiť prepojiť staré s novým, citlivo a umne čerpať vedomosti a skúsenosti z oboch prameňov. Na jednej strane tu máme múdrosť našich prapredkov. Duchovné dedičstvo ľudí, ktorí nežili mimo prírody, ale de facto priamo v nej. Ich pozorovací talent bol veľký a mnohému sa od týchto „primitívov“ možno naučiť. A potom tu máme hlbinnú ekológiu, ktorá sa síce zrodila vo vedeckom prostredí, no jej princípy v mnohom pripomínajú archaickú spirituálnosť predkresťanských prírodných náboženstiev, pričom však ide ešte ďalej a pokúša sa reagovať na súčasný stav, v ktorom sa nachádza naša matka zem.

Na záver by som rád zmienil jednu nesmierne dôležitú zásadu hlbinnej ekológie a tou je osobná zodpovednosť a prax, čo som ja zhrnul do pojmu „osobný aktivizmus“. Je tak povediac mladším bratom toho veľkého, kolektívneho aktivizmu, ktorému sa venujú rôzne občianske združenia a spolky. Nie je potrebné, aby sa každý angažoval v nejakom spolku, zúčastňoval sa rôznych „zelených akcií“ či dokonca ich sám organizioval. Je tu aj iný spôsob ako pomôcť. Sústrediť sa na svoj všedný život a v ňom uplatňovať zásady biocentrizmu. Biocentrizmom je nutné žiť. Myslime teda každý deň, pri akejkoľvek rutinnej činnosti aký dopad bude mať náš čin na prírodu a všetko čo je jej súčasťou. Konajme tak, aby naša úcta voči matke zemi nebola len prázdnou pózou. Každodennými, hoci aj drobnými skutkami treba dokazovať, že v strede nášho záujmu je naozaj život vo všetkých jeho pestrých podobách a nie naše ego.

Budislav

 
Reklama

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Zatiaľ nebol vložený žiadny komentár.